KOMÁRNO. Toto mesto a celý náš región prežívali v polovici minulého storočia mrzké časy. Po roku 1938 museli sa odtiaľto odsťahovať Česi a Slováci, počas vojny na bojiskách a v koncentračných táboroch zahynuli tisícky ľudí, po vojne zasa odsunuli mnohé maďarské rodiny. Roku 1953, teda pred šiestimi desaťročiami, sa však už pomery upokojili.
Knihy cez hranice
Obyvatelia zacítili úľavu a vďačne vyslovovali myšlienku o priateľstve medzi národmi. Toto slovo sa však nielen deklarovalo, ale aj podporovalo praktickými činmi.
Kronika Komárna napríklad vyzdvihuje udalosť z roku 1953, keď si ľudia z oboch brehov Dunaja manifestačne podali ruky cez hraničnú čiaru. Nebolo to však prázdne gesto, lebo kultúrni vyslanci z Maďarska doniesli do Komárna ako dar vyše desaťtisíc kníh určených pre Maďarov u nás. Neobvyklú zásielku prevzali zástupcovia Csemadoku, ktorí ich potom rozposlali miestnym organizáciám po celom juhu.
Na slávnostnom akte sa zúčastnili predstavitelia kultúrneho života z Budapešti, Prahy a Bratislavy, no nechýbali ani zástupcovia pracujúcich a mládeže z oboch štátov. Kronika osobitne spomína spisovateľa Dominika Tatarku a Michala Dománya, kŕmiča zo Štátneho majetku vo Veľkom Mederi, nositeľa vtedajšieho vyznamenania Za vynikajúcu prácu.
Divadlo na scéne histórie
Veľký kultúrny sviatok s pečaťou priateľstva sa v Komárne odohral 31. januára 1953, keď otvorili novozriadené Maďarské oblastné divadlo, predchodcu dnešného Jókaiho divadla. Na otvorení sa okrem iných zúčastnil vtedajší predseda Slovenskej národnej rady František Kubač a generálny konzul Maďarska v Bratislave József Füredi.
Ako to vtedy bývalo zvykom, odznelo veľa vzletných prejavov a okrem iného aj tieto vety: „Popri budovaní moderných fabrík a zveľaďovaní poľnohospodárskej výroby otvárame i všetky cesty k plnému kultúrnemu rozkvetu maďarských pracujúcich v spoločnej vlasti. Dnes nie je a nesmie byť rozdiel medzi Slovákmi, Maďarmi, Čechmi a Ukrajincami. Máme rovnaké práva a rovnaké povinnosti.“
Divadlo malo na rok 1953 v pláne nacvičiť sedem premiér a odohrať 180 predstavení, z toho tridsať vo svojom sídle. Nepodarilo sa nám zistiť, či splnilo tieto priam grandiózne predsavzatia. Isté je však to, že prvá premiéra – hra Ernöa Urbána Krst ohňom – mala obrovský úspech.
Mali by znieť znova
Možno vtedajšie slová o priateľstve medzi národmi zaznievali príliš vzletne, nadnesene. A predsa je nám za nimi ľúto, veď obyčajní ľudia takéto výrazy dnes počúvajú stále zriedkavejšie. Na škodu jednotlivcov aj celého spoločenstva.
