rických epizód v rodnej obci i na Slovensku a dokonca aj v zahraničí. Ani dnes sa nechystá do „umeleckého dôchodku“.
VEĽKÝ KÝR. Prvú filmovú kameru dostal v šestnástich rokoch. Vtedy študoval na Poľnohospodárskej učňovskej škole v Zlatých Moravciach. Na otázku rodičov, aký darček by si želal na prahu dospelosti, Vojtech už dávno vedel odpoveď – filmovú kameru. O niekoľko dní už mal v rukách novučkú Admiru. Hneď začal nakrúcať – rodičov, bratov, ulicu, rodnú dedinu, prírodu, zvieratá a pod.
„Bola to 16-milimetrová kamera. Na premietanie sa vtedy používal osemmilimetrový film. Takže najprv som nakrúcal na jednu stranu filmu, potom som ho otočil a nakrútil aj na druhú. Vtedy vyvolávali filmy iba v Prahe. Tam ho rozrezali na dve časti, aby sa dal vôbec premietať. A hneď som mal dva filmy,“ spomína Vojtech Kántor.
Prezradil, že najprv trénoval vo dvore. Neskôr sa vybral do prírody, nasnímal centrálne námestie v obci, most cez rieku a alej stromov po jej stranách. „Samozrejme, odvtedy sa všetko zmenilo. Pred polstoročím mali stromy priemer asi desať centimetrov, kým dnes majú 60 - 70, “ komentuje V. Kántor.
Do "dokumentaristického" dôchodku sa nechystá. Foto: (IEP)
Otec vedel spĺňať sny
V tých rokoch stála kamera poriadny peniaz. Filmový historik priznáva, že to až taký veľký problém nebol: „Aj za tvrdého komunizmu môj otec celý život pracoval ako súkromník – kováč. Zarábal veľmi slušne. Do svojich 65 rokov bol živnostníkom, potom nastúpil do novozámockých Pozemných stavieb, kde v kováčskej dielni robil ešte 17 rokov. Skončil v úctyhodných 82 rokoch!
Viackrát mi pomohol splniť moje mládežnícke sny. Od pätnástich som už mal vodičák a túžil som po motorke. Otec mi ju kúpil v päťdesiatom siedmom, keď som mal sedemnásť. Potom som chcel československý magnetofón TESLA – aj ten mi kúpil.
O rok som sa dozvedel, že do obchodu na terajšej pešej zóne v Nitre dostanú jedinú modernú premietačku z vtedajšej NDR. Bol som si ju rezervovať, vysvetľoval som predavačom, že premietačku nevyhnutne potrebujem. A mal som ju,“ spomína V. Kántor.
Medzitým bol už taký dobrý, že s kamarátmi nakrútil celý seriál krátkych „akčných filmov“. Vymýšľali veselé scénky s krádežami, bitkami a naháňačkami. Boli hercami, kameramanmi, režisérmi – bola to zábava!
Historická mláťačka. Foto: Archív V.K.
Nakrúcal celé štvrťstoročie
Nútenú prestávku vo filmovaní musel urobiť počas dvojročnej základnej vojenskej služby v rokoch 1959-1961. Dokonca trvala o niečo dlhšie. „Mali sme do civilu odisť v októbri 1961, ale vtedy vypukla známa „kubánska kríza“. Pustili nás až v decembri,“ usmieva sa Vojtech Kántor.
Postupne nakrútil celú rodinnú kroniku – rodičov, príbuzných, kamarátov. „Veľmi ma to bavilo. Nakrúcal som všetko, čo sa hýbalo... Nášho psa, mačky, mláťačku vo dvore, rodinu. Teraz je to už len spomienka – nikto z nich už nežije. Zo šiestich bratov som bol najmladší. Starší brat sa narodil 22. januára a aj ako najmladší som prišiel na svet v rovnaký deň. Všetci piati bratia zomreli na choroby, najstarší zomrel ako 22-ročný. Vtedy som mal iba päť rokov,“ povzdychol si V. Kántor.
Mal rád aj fotografovanie. Postupne mal Flexaret, Sokol, s ďalšími sa začal viac „kamarátiť“, keď v roku 1980 prestal s nakrúcaním.
„Za to štvrťstoročie sa technika sa veľmi zmenila. Osem aj šestnásťmilimetrové filmy patria minulosti. Prišla iná doba, začal som teda fotografovať,“ vysvetľuje kýrsky filmový historik.
Kameru však má v pohotovosti. Je plne funkčná a mohol by s ňou aj naďalej nakrúcať, keby sa do nej vôbec vyrábali filmy.
Z rodinnej kroniky. Foto: Archív V.K.
Unikátna zbierka
Ako sa nenudil pri svojich koníčkoch, pestrý mal aj pracovný život. Pôsobil prevažne v Nových Zámkoch, posledných dvanásť rokov pred dôchodkom bol zamestnaný na čerpacej stanici v rodnej obci.
Spolu s celou rodinou sme si pozreli svojráznu historickú kroniku Vojtecha Kántora – jednotlivé epizódy, ktoré nakrútil v priebehu 25 rokov – rodičia, manželka, deti, kamaráti, krásne kúty Slovenska a ulice rodného Kýru, kde sa narodil a žije aj dodnes, rodákov z obce, dokonca aj „akčný chuligánsky seriál“.
V jednom okamihu sa zhoršila kvalita obrazu. „V roku 1973 sme boli v Bulharsku, na pláži sa dostal do kamery piesok. Niektoré zábery boli pokazené, musel som kameru poriadne vyčistiť,“ vysvetľuje V. Kántor.
Vždy bol technicky založený a aj dnes kráča s dobou. Pri počítači upravuje a usporadúva fotografie, komunikuje s príbuznými a priateľmi na celom svete.
Jeho historické fotografie sú umiestnené na obecnej web-stránke. Je to iba zlomok z toho, čo má vo svojej kolekcii. Prezradil, že po dohode s vedením Veľkého Kýru pripravuje ukážku svojej tvorby pri príležitosti 900. výročia prvej písomnej zmienky o obci.
Vojtech Kántor zostavil unikátnu historickú kroniku, v ktorej sa nachádzajú vzácne fotografie a filmové nahrávky z Veľkého Kýru i celého Slovenska. Preto jeho filmová a fotografická zbierka bude určite zaujímať nielen obyvateľov obce, ale všetkých milovníkov histórie.
