ioráma s lietadlom utopeným v šampóne - je takmer svetovým unikátom.
NOVÉ ZÁMKY. Fotografiu havárie francúzskej parnej lokomotívy z devätnásteho storočia videl Stanislav Paulicsek v ktoromsi obrázkovom časopise. Svojho času obletela celý svet. Zapojili za ňu vyše tridsať vozňov a hoci sa v stanici snažila zabrzdiť, zotrvačnosťou ju vytlačili z vestibulu na ulicu. Inšpirovala ho pri zostavovaní diorámy z bombardovaných Drážďan počas druhej svetovej vojny. Základný odliatok nemeckej lokomotívy dopracoval doplnkami mechaniky, kabeláže, interiéru a vsadil do diorámy.
Majstrovi s rytierskym krížom sa to hovorí. Ale pamätáte sa na svoj prvý model?
• V osemdesiatom piatom som bol s mamou v Komárne a v Priore som zbadal český dvojplošník Bristol Bulldog. Tešil som sa ako malý chlapec – mal som pätnásť. Polepil som ho, ako sa dalo, nalepil nálepky a vymaľoval fixkami. Otec sa tomu trochu venoval a krútil hlavou, že takto to asi nepôjde.
Vzal ma do modelárskeho obchodu v Nitre, kúpil som si tri piksle poriadnych farieb a najväčší model, aký vtedy mali - licenčne vyrábaný Bloch MB 200 v mierke 1:72. Strašne som sa s ním natrápil a nemal som ani šajnu, ako by mal vlastne vyzerať.
A ako to dopadne, keď autor aj vie, ako má model vyzerať?
• Prvýkrát som to zbadal v osemdesiatom šiestom na modelárskej výstave vo vtedajšom novozámockom dome odborov. Japonskú stíhačku zero som dovtedy videl len na obrázku. Začal som sledovať časopisy, spoznávať stroje, detaily, kamufláže.
Hovoríme však o dobe bez internetu a dostupnej zahraničnej literatúry. Kde sa dalo niečo zistiť a naučiť?
• Čo som zarobil počas strednej školy a vypolieval na Veľkú Noc, vrážal som do modelov a knižiek. So sestriným kamarátom sme viedli modelársky krúžok v Bánove. Dosť ma usmernil napríklad právnik Robo Sivák.
Postupne bolo dostupných viac modelov od svetových firiem, lepšie farby a viac informácií. Po roku 1989, samozrejme, nastal zlom v kvantite, kvalite modelov, technológii ich úpravy a výslednej cene. Dnešné plastové modelárstvo má s tým vtedajším spoločné hádam len to, že súčiastky sa najprv odtrhnú z fólie a potom zlepia.
Kam teda pokročilo modelárstvo?
• Po roku 1989 som mal asi desaťročnú modelársku pauzu. Okrem práce som sa venoval muzike a maľoval som obrazy. Potom som si dal doniesť model Dakoty SkyTrain, ktorá zásobovala Berlín počas blokády po druhej svetovej vojne. Stála asi deväťsto korún, čo bol slušný peniaz. V roku 2001 som s ňou absolvoval súťažný comeback a dívali sa, že čo tam hľadám.
Zložiť továrenský model je dnes iba základom. Treba vypracovať neporovnateľne viac technických a mechanických prvkov (podvozkové šachty, kabeláž na motore, chladenie olejovej vane, brzdy, hadičky klapky), detaily interiéru, farby. „Hliníkový“ povrch sa leští ručne a chytá sa len v rukavičkách. Naopak, motor musí byť začmudený a obitý lak musí vyzerať, že to lietadlo sa práve vrátilo z bojového letu.
Autor s diorámou, za ktorú dostal vyznamenanie od maďarských kolegov. Foto: Miroslav Antoni
Sú na tieto technológie známe univerzálne postupy alebo si každý vymýšľa vlastné finty? A akými nástrojmi sa vlastne dá tuningovať motor na lietadle, ktoré celé meria desať krát pätnásť centimetrov?
• Používajú sa napríklad kovové drôtiky, silóny, cín. Spráchnivené klapky na havarovanom lietadle som robil z cínového drôtu a kostru som upravil hustým lepidlom, aby povrch vyzeral ako vyhnitá plachta dva - tri roky po havárii v tichomorskej džungli.
Nitovanie imitujem hodinovým kolieskom podľa pravítka. Vlastné postupy používam napríklad pri imitácii poprehýbaného hliníkového plechu, mriežkovania skiel kabíny alebo zaolejovaného motora. Na väčšinu prác musí modelár používať skalpel, pinzetu, zubárske zrkadielko a ďalšie medicínske nástroje.
V modelárskych súťažiach teda rozhodujú hlavne skúsenosti a dostatok praxe?
• Výstav a prehliadok sa zúčastňujem ako súťažiaci, člen poroty alebo ako divák (v Maďarsku našim českým priateľom aj tlmočím).
Kvalitne obsadené súťaže sú v Banskej Bystrici, Poprade, do maďarského Mosonmagyaróváru prichádza pol Európy. Myslím, že aj naša novozámocká prehliadka dosiahla slušnú medzinárodnú úroveň.
„Kráľovskou triedou“ je mierka 1:48, ktorej sa venuje pol sveta. Ale aj najväčší majstri si ročne urobia aspoň jednu sedemdesiatdvojku, aby nevyšli z cviku. Také skúsenosti sú ohromnou výhodou. Ale stáva sa, že neznámy dvadsaťročný chalan si naštuduje veci, vykonzultuje na nejakom internetovom fóre a príde s modelom, že každému padne sánka.
Čím zaujali odborníkov vaše najúspešnejšie (alebo možno najobľúbenejšie) modely?
• Som hlavne letec, len občas „odskočím“ k vlakom alebo lodiam. Príkladom je spomínaná lokomotíva trčiaca zo stanice. Cením si vyznamenanie od maďarských kolegov za diorámu havarovaného japonského Zera, ktoré som „zasadil“ do džungle filipínskeho ostrova Pagos.
Asi najväčším úletom spred niekoľkých rokov bola dioráma Modrá lagúna. Havarovaný japonský strmhlavý bombardér Aiči (spojenci v druhej svetovej vojne ho nazývali Val) som posadil na dno dvanásťlitrového akvária.
Z dvoch odtieňov šampóna som namiešal farbu teplej morskej lagúny v Novej Kaledónii a hermeticky som to uzavrel.
Na povrchu pláva čln, na vzduchovej hadici sa k vraku lietadla spúšťal potápač. Vyhral som s tým v Prahe aj Bratislave, v odbornej tlači mi uverejnili nejaké zábery. Po siedmich rokoch sa však potápač odtrhol a utopil.
Do prázdnych akvárií s imitáciou efektu mora už modely posadilo viacero autorov. Podobný nápad ako ja skúšal ešte jeden Talian s modelom bombardéru Dauntless – ale pokiaľ viem, v modelárskej branži sme na svete asi jediní, čo také niečo urobili.
Máte predstavu o modeloch, ktoré by ste ešte chceli postaviť?
• Chcel by som sa venovať talianskej stíhacej letke počas druhej svetovej vojny. Taliani mali najkrajšie a tým pádom aj najťažšie zhotoviteľné kamufláže, niektoré lietadlá sa vyrábali aj v susednom Maďarsku.
Ďalšou tematikou by mohol byť dvojplošník B 534 Avia, ktorý odviedol veľký kus práce v slovenskej armáde počas bojov Slovenského národného povstania. Prvý kus som kúpil ešte ako pätnásťročný, za dvanásť korún v novozámockom papiernictve. Dnes ho už nemám.
