NOVÉ ZÁMKY. Do Elektrosvitu nastúpila v roku 1957 hneď po skončení základnej školy. Na ďalšie vzdelanie nebolo, aj na prijímačky za predavačku ju radšej nechali zaspať.
Po niekoľkých mesiacoch v dielni absolvovala kurz technického minima a po niekoľkých mesiacoch v dielni ju vybrali ju za plánovačku do dielne. K písaniu do podnikových novín Elektrosvit privoňala ako odborárka.
Vyrástla medzi baťovcami
„Vyrástla som medzi úžasne žičlivými ľuďmi – baťovcami, za všetkých spomeniem podnikového riaditeľa Jozefa Mesároša (1920 – 2006). Objavili vo mne, čo mi hádam z neba bolo dané – aj schopnosť vtesnať do textu deje tak, aby bolo široko myšlienkam a úzko slovám.
Najlepšie, čo ma v živote stretlo, bol Elektrosvit. Čo ma nikdy nesklamalo, bola práca.
MÁRIA BALLOVÁ
Usmerňovali ma skvelí redaktori, akými boli, žiaľ už nebohí Otilka Szilágyiová – neskôr šéfredaktorka Našich novostí (NN) – a Jozef Stano. Nesiahala som mu ani po členky, keď som po ňom v roku 1973 nastupovala do redakcie. Popracovala som na sebe, študovala som a novinárčina – tá prekrásna drina - sa mi stala ani nie koníčkom, ale statným koňom.“
Ako sa stať Niekým
Elektrosvit bol vtedy ako jedna dedina - so všetkými remeslami, kultúrnym, aj zdravotníckym zázemím. Redaktor podnikových novín písal o ľuďoch, s ktorými sám pracoval. Navyše, bez štábu špecialistov.
„Predseda redakčnej rady Martin Forró ma privítal: Stratila si meno. Každý si ťa bude všímať a kritizovať, len pochvalu nečakaj. Kedykoľvek si v službe – lebo noviny musia vyjsť a závodný rozhlas musí vysielať. Ak treba niečo urobiť, niekto to urobiť musí. A tak som sa stala Niekým,“ hovorí.
Elektrosvit bol pravdepodobne jediným trojjazyčným periodikom v regióne. Mal vtedy maďarskú stranu a dokonca aj po česky písané články – to aby si prišli na svoje „čtení“ aj kolegovia v závodoch v Česku.
Najviac ju však fascinovala spolupráca s Krajovým vysielaním Slovenského rozhlasu.
„Keďže v živote som nemala šťastie na partnerské vzťahy, hovorievala som, že mojím manželom je Elektrosvit a milencom rozhlas. Aj keď som mala ponuky postúpiť do redakcií vyššieho rangu, nechcela som odísť. Podnik a mesto sa mi stali celoživotnou láskou. Neľutujem.“
S kolegyňami (vľavo bývalá šéfredaktorka novozámockého týždenníka Castrum Novum H. Hegedüsová). foto: ARCHÍV. M.B.
Povstanie a ježišmária
„Rozhlas bol, samozrejme, úplne iným médiom aj s inými zážitkami. V jednej závodnej relácii o SNP som počas hudobného predelu zabudla stiahnuť svoj mikrofón a začala sa rozprávať s kolegom. Keď ma gestom upozornil, zmohla som sa iba na „ježišmária“ a tým sa skončila relácia o Povstaní.
Prvé informácie som do vysielania Slovenského rozhlasu telefonovala, neskôr som spolupracovala s redaktormi a dostala vlastný spravodajský magnetofón. Mám ho odložený dodnes.
Učili sme sa od odborníkov takého formátu ako Michal Tvarožek, Boris Droppa či Brigita Letovancová, Jozef Virčík. Spolupráca s rozhlasom trvala až do roku 1998.“
Športová tipovačka
Po roku 1989 načas dvojtýždenník Elektrosvit zanikol, ale keď ho obnovovali, opäť si na Máriu Ballovú spomenuli. Pôsobila tu až do odchodu do dôchodku v roku 1998.
Okrem iného v Elektrosvite robila so športovou tipovacou súťažou, predchodkyňou tej našej dnešnej. Súčasne od roku 1973 spolupracovala aj s týždenníkom Naše novosti.
„Začínala som s písacím strojom a olovenou sadzbou, ale naučila som robiť aj s počítačom. Samozrejme, že som dávno prehodila rýchlosť. Prenechala som v médiách priestor - a ak o to stoja (ako Hildegarda Hegedűsová, Daška Čerháková či Valika Osztatná) aj vedomosti.
Nie je im čo závidieť, pretože podaktorí vydavatelia sa nazdávajú, že ľudí zaujímajú len tri „s“ – sex, sadizmus a senzácie. Preto si vážim snahu Našich novostí i Castrum Novum udržať rovnováhu v informovaní verejnosti.
Ak môžem, prispievam svojou troškou o kultúre, živote novozámockých dôchodcov a členov občianskych združení.“
Staroba pre statočných
Aj v dôchodku sa rada stretávam s bývalými spolupracovníkmi. S dôchodcami spomíname, a sme hrdí najmä na tých, ktorí dokázali, že v Elektrosvite nie náhodou patrili k špičke, napr. Štefan Mácsadi, bratia Peter a Miloš Višňovskí, Ičko Melichárek, Milan Hrdlík, Ernest Hariš, Jožko Tóth, Peter Plichta, Gabriel Kováč, Ivan Šranko a ďalší a ďalší naslovovzatí odborníci. Mám radosť, keď o nich čítam a počujem - a keď je príležitosť, aj napíšem.
Z hmotných záležitostí mám to, čo potrebujem, a ešte viac toho čo nepotrebujem. Najvzácnejšie sú mi zdravie, sloboda a nezávislosť. Staroba je vraj pre statočných. Snažím sa teda statočne zvládať umenie starnúť.
Od všemohúceho si vyprosujem, aby mi rozum zostal vždy poradcom a srdce kormidelníkom, mala som silu s nadhľadom a so štipkou humoru prekonávať ťažkosti veku, proti ktorému nieto lieku. Ďakujem všetkým, ktorých moja tvorba oslovuje.“
M. Ballová dnes.
Autor: Miroslav Antoni/MB
