KOLÁROVO. Zmienka o usadlosti menom Gúta (z latinského kvapka) sa v písomnej podobe prvý raz objavila roku 1368. Roku 1948 sa jej názov zmenil na Kolárovo a občania sa k pôvodnej podobe nevrátili ani pri názvovom referende na jeseň roku 2011.
Romantický, ale ťažký život
Až do konca 19. storočia bol kraj pri sútoku Váhu a Malého Dunaja územím rozľahlých, ale aj zradných močiarov. Keďže voda tu bývala takmer celoročným hosťom, do nehostinných končín s rojmi bodajúcich komárov sa chcelo iba málokomu.
Bola to však ideálna skrýša pre ľudí prenasledovaných vrchnosťou - kriminálnikov, zbehov od vojska, či zbojníkov. Na vyvýšeninách si postavili chatrné obydlia, živili sa rybami a divou zverou. Kolárovčania boli slobodomyseľní ľudia.
V zápiskoch istého cestovateľa z konca 18. storočia sme našli aj takéto vety: „V nehostinných močiaroch si každý robí, čo chce, a každý si chová toľko zvierat, koľko chce. Zvieratá v čase povodní preplávajú z jedného vyvýšeného miesta na druhé a celé rodiny kočovných pastierov ich nasledujú. Ľudia sú to nedôverčiví, voči cudzincom nepriateľskí, zrejme sa boja o skromné zdroje obživy. Pred vrchnosťou nemajú rešpekt, ľahko sa pred ňou schovajú do ťažko priechodnej džungle.“
Pytačky s únosom
Nevedno prečo, no faktom ostáva, že v minulosti bolo v Kolárove viac chlapcov ako dievčat. Mládenci preto o priazeň vyhliadnutej krásavice často bojovali so sokmi aj s naostreným nožom v ruke.
Spomínaný cestovateľ zaznamenal, že v Kolárove, kde väčšina ľudí žije na roztrúsených samotách, o devuchu bývajú časté zvady a bitky. Mládenci však bývali vynaliezaví a svoju nastávajúcu jednoducho ukradli z domu rodičov.
Ak domáci chystaný únos zbadali, opovážlivca zbili na nepoznanie. To sa však stávalo málokedy, lebo i samotná budúca nevesta o únose vedela. Keďže svojho vyvoleného milovala, sama mu pomáhala. Pytačky s krádežou diev sa preto obyčajne končievali šťastne.
Vo vlastnej republike
Kolárovčania, teda Gúťania, mali ustavičné spory s panskou vrchnosťou.
Tá od nich neprestajne pýtala dane a poplatky, oni však takéto zasahovanie od ich beztak skromného života rázne odmietali. Stalo sa vraj aj to, že v meste vyhlásili tzv. slobodnú sedliacku republiku s vlastným parlamentom a hlavou štátu. Aj keď nevedno, či sa im takto podarilo zbaviť finančného bremena, isté je, že mohol to byť odvážny počin.
Boli to veční nespokojenci. Ak sa im dačo nepáčilo, vyslali delegáciu nielen do Pešti, ale aj na viedenský cisársky dvor.
Kronika mesta zaznamenáva, že keď rozhodnutie rakúsko-uhorského cisára Františka I. pokladali voči nim za nespravodlivé, obrátili sa o pomoc k francúzskemu cisárovi Napoleónovi I. Žiaľ, nepodarilo sa nám zistiť, či ich púť k všemocnému vládcovi Európy bola úspešná.
Proti živlom bezmocní
Akokoľvek boli Kolárovčania odvážni, voči prírodným živlom nič nezmohli. Povodne prichádzali so železnou pravidelnosťou každú jar a jeseň, no ako-tak sa dalo pred nimi zachrániť.
Horšie to bolo s ohňom, ktorý neraz spustošil celé ulice. Najhorší požiar sa stal 25. apríla 1899, kedy zahynulo deväť ľudí, z toho sedem detí vo veku od štyroch mesiacov do šiestich rokov.
Úľavu pre ťažko skúšaných ľudí paradoxne doniesli až dve udalosti z druhej polovice 20. storočia, ktoré sa zvyknú označovať za dramatické.
Prvou bola kolektivizácia poľnohospodárstva v päťdesiatych rokoch a druhou povodeň roku 1965. Keď sa družstvo upevnilo a bolesti roľníkov preboleli, vznikali stovky pracovných príležitostí aj so slušným zárobkom.
Po povodni, ktorá zatopila 95 percent obce a celý chotár, bolo vybudované moderné Kolárovo, ktoré sa už vonkoncom nepodobá na usadlosť z minulých čias.
