Článok pokračuje pod video reklamou
RADVAŇ NAD DUNAJOM. Mlynárčenie na našej veľrieke bývala ťažká drina, ktorá vysiľovala aj ozajstných chlapov.
Napriek tomu sa pri ňom zavše prihodili aj veselšie príhody, ktoré naším novinám porozprávali potomkovia „posledných mohykánov“ tohto dnes už takmer zabudnutého remesla.
Žena vybabre aj s konkurenciou
Radvanskí mlynári si navzájom nezištne vypomohli aspoň dvakrát do roka: keď na Jozefa spúšťali na Dunaj ťažké mlynice a potom na Ondreja, keď ich museli vytiahnuť na breh. Neváhali ani vtedy, ak sa podaktorému z nich prihodila nehoda.
No inokedy, počas všedných robotných dní, panoval medzi nimi ostrý konkurenčný boj a večný zápas o zákazníka. Nie div, veď niekedy na Dunaji pri tejto vieske klepotalo až osemnásť mlynov.
Preto sa každý mlynár usiloval zvábiť k sebe čo najviac gazdov. Majsterkami vo vábení klientov vraj bývali najmä švárne, zvodné a prefíkané pani mlynárky, ktoré okabátili aj konkurenciu.
Gazda zvábený a takmer zbitý
Keď mlynica dlhí čas nútene odpočívala a groša v dome nebolo – takýto čas obyčajne nastal pred žatvou – vyfintená panička vyšla na hradskú a ako jastrab striehla na prichádzajúcich furmanov s vrecami obilia na vozoch.
Len čo zbadala súceho povozníka vezúceho hromadu vriec konkurentovi na vyšný koniec, smelo ho zastavila a zašvitorila ako zaľúbený vrabček:
„Joj, gazdičko, mám ja ale trápenie! Náhodou sa mi rozsypalo vrece múky a sama ho nevládzem položiť na miesto. Nože mi, prosím Vás, pomôžte, lebo keď sa mi vráti manžel z mesta, načisto ma vykáže z domu.“
A pretože mlynárkine oči tleli ako dva uhlíky, nebolo furmana, ktorý by jej prosbe odolal. Koč aj kone nechal gazda na ceste a poď ho za čipernou paňou do domu.
Vrece spoločnými silami dali na miesto, potom mlynárka gazdovi naliala plný pohár červeného vína, aj foremné kolienka mu dovolila pohladiť. Len čo sa však roztatárený príšelec dovolil trocha vyššie, z povale sa znenazdajky zošuchol mlynár - valibuk a ten prekvapenému gazdovi prisľúbil za obťažovanie svojej polovičky takú nakladačku, na akú si bude celý život pamätať.
Ako sa to skončilo? Pretože vínom omámenému hosťovi sa rýchlo vrátil zdravý rozum, za najmúdrejšie uznal nepokračovať ďalej v ceste k predtým vyhliadnutému konkurentovi, ale vrecia pšenice razom zložiť v tomto mlyne.
A ešte čosi, gazda a mlynár si potom zopárkrát ťukli na zdravie pohárom červeného vína.
Lepšie dvakrát ako raz
Za prácu sa obyčajne neplatievalo peniazmi, ale vo forme desatinného podielu zo zomletého obilia. A keďže vrecia s múkou bývali nielen slepé, ale aj nemé, medzi mlynárskym majstrom a jeho tovarišom sa nezriedka odohral takýto rozhovor:
- Synak, vzal si už od gazdu podiel za mletie?
- Vzal, pán majster.
- A videl to gazda?
- Nevidel.
- Tak ho odober pred jeho očami ešte raz, aby si nemyslel, že ho šudíme.
Ktorý z troch...
Zrejme nešlo celkom o vymyslený dialóg, lebo nadväzuje naň aj sarkastická hádanka:
Keď po ulici vedno kráča mlynár, pekár a krajčír, ako rozoznať, kto je od ktorého remesla? Vraj stačí na nich zakričať „Ty zlodej!“ a z trojice sa určite otočí a obzrie len mlynár. Pravda, pri takomto nelichotivom hodnotení zamúčeného remesla zaiste zohrala svoju úlohu aj ľudová fantázia.
A teraz už celkom vážne doložíme, že pod koniec radvanských mlynov sa podpísala druhá svetová vojna, zvýšená plavba po Dunaji a prienik moderných mlynov vybudovaných v každej väčšej obci.
Posledný vodný mlyn fungoval v Radvani nad Dunajom do roku 1953, no jeho majiteľ Jozef Kurucz ho už ku koncu poháňal benzínovým motorom.
