ÚĽANY NAD ŽITAVOU. Žije už v siedmom štáte, aj keď vlastne z nášho regiónu nikam ďaleko necestoval. Stopäťročný Anton Dobrota je druhým najstarším človekom na Slovensku a jedným z najstarších na svete.
Narodil sa 6. novembra 1907 v Šuranoch - ešte v Rakúsko-Uhorsku. Potom postupne žil v prvom spoločnom štáte Čechov a Slovákov, v prvej Slovenskej republike, zopár mesiacov strávil na teritóriu obsadenom maďarskými vojskami, potom zase utiekol na územie prvej Slovenskej republiky, onedlho sa ocitol v druhej Československej republike, potom v Československej socialistickej republike a pred 20 rokmi – v súčasnej Slovenskej republike.
Obľúbená Demänovka
Menili sa režimy, vlády, prezidenti i generálni tajomníci, hrmeli vojny a revolúcie, sužovalo sucho, horúčavy, záplavy a mráz a Anton Dobrota vyše desať desaťročí stále žil na rodnom Šuriansku - hoci sa šesťkrát menil názov štátu. Veľa zažil a veľa nám porozprával. A to aj napriek úctyhodnému veku.
Hoci už počuje horšie, rozpráva veľa a ochotne. Je skutočným „pokladom“ pre novinára – netreba z neho ťahať informácie a trápiť ho zbytočnými otázkami. O svojom živote a zážitkoch hovorí veľmi rád, rýchlo, bez prestávky – s radosťou! Keď sa mu rozžiaria oči a živo gestikuluje, vôbec nevyzerá na svoj vek – hádali by ste mu maximálne sedemdesiat.
Anton Dobrota so svojou obľúbenou Demänovkou. Foto: Eugen Paľcev
Antona Dobrotu sme navštívili spolu so starostom obce Jurajom Ostrožlíkom, ktorý veľmi dobre pozná zvyky najstaršieho občana Úľan a doniesol mu obľúbený bylinný likér. Sadli sme si spolu s Petrom Košecom a jeho manželkou Lýdiou (zaťom Antona Dobrotu a jeho dcérou). Nám ponúkli dobré vínko a zákusky, 105-ročný pán si pomaly chlipkal z pohárika sladkú Demänovku a rozprával, rozprával, rozprával...
Až na druhom konci sveta
Aj keď to bolo už strašne dávno, predsa si živo spomína na svojich rodičov. Kým Anton Dobrota nikdy necestoval príliš ďaleko, jeho otec sa nechtiac ocitol až na druhom konci sveta – takmer pri japonských hraniciach!
„Keď sa začala prvá svetová vojna, mal som iba sedem rokov. Boli sme šiesti bratia: František, Imrich, ja, potom Štefan, Jozef a Lacko, ktorý pred začiatkom vojny ešte ani nebol na svete. Otec nechcel na vojnu, bol obyčajný obuvník, ale musel narukovať.
Onedlho sa dostal do zajatia v Rusku, kde bol tri roky a dostal sa až na samotný východný koniec krajiny do Vladivostoku! Viackrát mi rozprával, ako neuveriteľne prechladol a ochorel.
Anton Dobrota za mlada. Foto: Archív
Strašne kašľal a mal vysokú teplotu. Ruský lekár videl, ako sa otec trápi a začal ho liečiť. Podarilo sa! Otec sa vrátil živý a zdravý, dožil sa 86 rokov, ja už mám o niečo viac,“ usmieva sa Anton Dobrota.
Zachránil topiace sa dievča
Obdivuhodné, ako si Anton Dobrota pamätá na svoje detstvo a udalosti, ktoré sa stali presne pred sto rokmi. Ako štvorročný chodieval na bazu. Vtedy za ňu dávali „kráľovskú“ odmenu – až tri koruny za kilo!
Raz si pomýlil bazu jedlú a jedovatú a najedol sa tej nesprávnej. V noci mu bolo hrozne zle a matka ho na chrbte odniesla k doktorovi.
S pýchou spomína na vlastné hrdinské činy ešte z detských čias, kedy zachránil dve topiace sa dievčatá. Raz s kamarátom chytal ryby na Čiernej vode. Išiel sa okúpať a odrazu začul krik – niekto sa topil. Pribehol a zistil, že dokonca dve dievčatá. Staršia sestra išla zachrániť mladšiu, ale ani tá nevedela poriadne plávať a tiež sa začala topiť.
„Rozbehol som sa a skočil do vody. Bolo tam dosť hlboká – asi šesť metrov. Ale predsa sa mi podarilo vytiahnuť obidve na breh,“ spomína Anton Dobrota.
Ryby chytal aj rukami
Keď bol mladý, často chodieval do lesa na huby, šípky, maliny a iné plody. Sám dorábal šípkové a ríbezľové víno.
„Bohužiaľ, teraz by som už nedokázal sám ísť do chotára,“ dodáva A. Dobrota. Okrem toho bol vášnivý rybár. „Kaprov som lapil aj holými rukami. Stačilo skočiť do hĺbky niekoľkých metrov, kde sa cítili bezpečne a takmer sa nebáli. Potom som ich vyhadzoval z vody na breh. Ale najradšej som chytal sumcov. Raz sa mi podarilo vytiahnuť štyridsaťkilového,“ pochválil sa A. Dobrota. Keď sa mu zdalo, že trochu pochybujeme, hneď dodal: „Nebol som sám. Traja sme ho vyťahovali na breh.“
Nevestu vybrala matka
S úsmevom spomína, ako sa oženil. „Bol som pekný chlapec, fešák. Mal som veľa nápadníčok, ale manželku vybrala moja mama. Keď som mal 26 rokov, zoznámila ma s dcérou jednej svojej známej, ktorá mala celkom dobré postavenie. Ako poslušný syn som si Máriu vzal a prežili sme spolu nádherných 66 rokov. Keď v roku 2000 zomrela, zo Šurian som sa presťahoval do Úľan nad Žitavou k dcére Lýdii,“ prezradil Anton Dobrota.
S manželkou vychoval štyri deti. Dnes má už deväť vnukov a trinásť pravnukov.
Anton Dobrota bol vášnivý rybár. Foto: Archív
„Nezabudnem, ako sa mi narodil prvý syn. Žena išla rodiť a práve vtedy mi prasklo slepé črevo. Utekal som za doktorom Štarkom, u ktorého som práve vtedy pracoval ako asistent. Nechcel mi veriť, že som si ako laik dokázal určiť diagnózu. Ale pracoval som u neho štyri roky a niečomu som sa predsa len podučil. Mal som pravdu, hneď ma v Nových Zámkoch operovali,“ hovorí Anton Dobrota.
Útek cez hranicu
Takmer šesť rokov pracoval ako asistent u doktora Štarka v Šuranoch. „Prišiel sem od Trenčína ešte po prvej svetovej vojne. Ordináciu mal v starom kaštieli. Bol to dobrý človek, obdivuhodný lekár. Mnohému som sa od neho naučil. Veľakrát ma nahováral študovať medicínu, ale tvrdil som, že dokážem pomáhať aj bez maturity,“ usmieva sa A. Dobrota.
Začiatkom 40. rokov sa výrazne zmenila politická klíma na území Slovenska obsadenom maďarskými vojskami. Keď začali prenasledovať Židov. Anton Dobrota pochopil, že práca u lekára židovského pôvodu môže byť nebezpečná. Rozhodol sa ilegálne prekročiť hranice a utiecť na Slovensko.
Doktor Štark mu ešte vyplatil mzdu a Anton Dobrota smeroval k slovenským hraniciam. Vlakom sa dostal do Komjatíc, ďalej pokračoval pomaly peši, aby nevyvolal podozrenie maďarských vojakov.
Niekoľko sto metrov ho na dvojzáprahu odviezol neznámy chlap, ktorý mal pri hraniciach pole s kukuricou. Poradil Antonovi, aby si vzal motyku a tváril sa, že okopáva a pomaly sa blížil k hraniciam. Presne tak aj urobil.
Z ničoho nič sa objavila maďarská hraničná stráž. Vojaci si ho nevšímali – zabávali sa vtipmi a smiali sa. Anton Dobrota sa s motykou ocitol na konci poľa a utekal cez hranice. Na druhej strane stretol dvoch Slovákov v civile. „Vitaj na Slovensku, chlapče!“ usmiali sa. Tak sa skončila jeho „medicínska kariéra“. Až neskôr sa dozvedel, že doktora Štarka deportovali do Osvienčimu.
Tajomstvo dlhovekosti
Anton Dobrota nám rozprával o práci výpravcu na železničnej stanici, kde mal menšie konflikty s nadriadenými Čechmi, ako spolu s manželkou prežili neuveriteľných a šťastných 66 rokov. Ako 48-ročný odišiel do invalidného dôchodku, ale ďalej pracoval – nechcelo sa mu len tak sedieť doma. Stále musel byť v pohybe. Mal už takmer sto rokov a ešte jazdil na bicykli. „V deväťdesiatich piatich som spadol, museli mi operovať nohu. Odvtedy už nebicyklujem,“ priznal sa A. Dobrota.
Sem-tam niečo o otcovi prezradila aj dcéra Lýdia Košecová. Vždy miloval prírodu, rád sa hral so svojimi deťmi a nikdy neprišiel domov opitý. Potvrdil to aj sám: „Nikdy som nefajčil, veľa nepil a nebol som opitý. Bol som manželke verný, mali sme šťastný život.“
Snaží sa stravovať zdravo. Je päťkrát denne. Na raňajky chlebík s maslom, salámou alebo syrom, na desiatu – jogurt. Obeduje spolu s dcérou a zaťom, na olovrant si dá čas a keksy, na večeru – mlieko a rožok. Má rád ovocie, hlavne, jablká a zbožňuje med.
Anton Dobrota prežil prvú aj druhú svetovú vojnu. Foto: Archív.
„Aké mám neresti? Milujem sladkosti – čokolády, cukríky, zákusky a pod. Samozrejme, s mierou. Viacerí sa ma pýtali, v čom tkvie moje tajomstvo dlhovekosti. Je to jednoduché: zdravá strava, pohyb na čerstvom vzduch, dobrá nálada a trochu Demänovky, smeje sa Anton Dobrota.
