HADOVCE. Svedectvom tohto úsilia je v týchto dňoch vydaná pamätnica s názvom Iskolánk, köszönjük! (Ďakujeme ti, škola naša!).
Publikáciu na 312 stranách so stovkami archívnych fotografií vytvoril dlhoročný pedagóg tejto alma mater József Eszenyi s pomocou ďalších troch spoluautorov a približne sedemdesiatich sponzorov a pomocníkov.
Veľkostatky volali mladých
Modernizačný prúd sa postupne dostával aj na poľnohospodárske veľkostatky, preto potreba mladých odborníkov sa prejavovala už koncom 19. storočia.
Prvé základy hadovskej Roľníckej školy položili už roku 1896. Najprv v len zimných mesiacoch, no neskoršie po celý školský rok ju začali navštevovať najmä mladí chlapci z Podunajskej nížiny, no našli sa aj študenti z Trenčína, či Budapešti.
Roku 1901 škola dostala prvú budovu, po vzniku ČSR postavili pri nej výskumnú stanicu pestovania tabaku. Ozajstný rozkvet zaznamenala po druhej svetovej vojne, keď poľnohospodárstvo prešlo na veľkovýrobné formy.
Rozšírili ju o nové budovy, pribudlo 400-hektárové školské hospodárstvo, žiacky domov aj školské laboratórium, ojedinelé na celom Slovensku.
S praxou a pre prax
Škola bola od samého začiatku zviazaná s praxou. Niekoľko rokov fungovala jej elokovaná trieda vo Svodíne, kde v tom čase malo sídlo roľnícke družstvo hospodáriace na šesťtisíc hektároch.
Praktikom poslúžili výstavy plodov jesene či meteorologické pozorovania. Skupina pedagógov vypracovala slovensko-maďarský a maďarsko-slovenský slovník poľnohospodárskych pojmov.
Toto výchovné zariadenie malo aj jednu raritu: zrejme ako jediné na Slovensku malo „svoju“ železničnú zastávku Komárno škola na medzičasom už zrušenej lokálke Komárno – Kolárovo.
Okolo 3500 absolventov
Problémy sa začali hromadiť po roku 1989, keď dovtedy moderné česko-slovenské poľnohospodárstvo dostávalo jeden úder za druhým. Dôsledok: Mladí ľudia prestávali mať záujem o toto predtým vážené a také potrebné odvetvie ekonomickej sféry.
Vedenie školy ponúklo mladým ľuďom nové a perspektívne odbory, napríklad agroturistiku, biohospodárenie či poľnohospodárske podnikateľstvo, no ani to nezabralo. Ako naším novinám povedal posledný predseda rady školy Mihály Jóba, od roku 2006 sa do prvého ročníka hlásievalo menej ako desať deviatakov, a to bolo málo.
Nepodarilo sa dokončiť ani novú dvojposchodovú budovu, ktorej hrubá stavba dodnes stojí ako memento ľudskej nehospodárnosti.
Vyučovanie prebiehalo väčšinou v maďarčine, no niekedy otvárali aj paralelné slovenské triedy. Za 113 rokov svojej existencie školu opustilo a poľnohospodársku prax posilnilo okolo 3 500 absolventov.
Poslední maturovali roku 2009, kedy škola prakticky prestala jestvovať. Odvtedy je jej areál opustený a chátra.
Aj malá nádej je nádej
Pedagógovia a priaznivci tejto alma mater utvorili občianske združenie, ktoré sa má postarať o to, aby hadovská škola s bohatou tradíciou neupadla do zabudnutia.
„Zánik školy sme všetci prijali so sklamaním a žiaľom, no celkom sme nesklonili hlavy,“ dodáva Mihály Jóba.
„Našemu občianskemu združeniu sa okrem vytvorenia spomínanej pamätnice podarilo po dlhých peripetiách od Nitrianskeho samosprávneho kraja dostať do vlastníctva budovu niekdajšieho kultúrneho domu. Zriaďujeme v nej pamätnú izbu s predmetmi, ktoré sa nám pred skazou podarilo zachrániť.
Okrem toho tu bude učebňa, v ktorej sa môžu stretávať absolventi pri okrúhlych maturitných výročiach. Živí nás pritom aj nádej, že naše ekonomicky gniavené poľnohospodárstvo sa predsa len raz vzchopí a bude si žiadať mladú krv. Je to síce veľmi skromná vyhliadka, ale nádej zomiera posledná."
