ZLATNÁ NA OSTROVE. Drop veľký patril v tých časoch k neodmysliteľným zložkám vtáčej ríše na rozľahlých poliach Žitného ostrova, najmä v okolí Zlatnej na Ostrove. Tokanie sa stávalo obradným tancom kohútov, ktorí takto vábili k sebe dropie samice.
Ako snehová guľa
Keďže dropy boli veľmi plaché stvorenia, tokanie sa dalo pozorovať len ďalekohľadom zo značnej vzdialenosti. Re- gionálny týždenník Horizont, ktorý vychádzal v Komárne, vtáčie dvorenie opisuje takto: „V skle ďalekohľadu sa najprv objavila akoby nekonečná rovina zlatnianskeho chotára. Na konci siatinového poľa sa potom ukázal pyšne sa nafukujúci dropí kohút. Zavše vyzeral ako kotúľajúca sa snehová guľa, inokedy ako ležiaci letecký padák. Vyvracal si chvostové perá nahor, hrdo si ukazoval snehobiele chmýrie, čudne si nafukoval vzdušný vak pod krkom.“
Kedysi dávno, keď ešte drop nebol chránený, práve v čase tokania sa naň poriadali honosné panské poľovačky. To preto, že jedince boli vtedy viditeľné aj voľným okom a staršie, trofejové kohúty sa dali ľahko rozpoznať od menších a útlejších dropíc.
Mohutný, ale zraniteľný
Drop veľký patril k najmohutnejším vtákom Európy. Kohút mal niekedy hmotnosť až dvadsať kilogramov a rozpätie krídiel dva a pol metra. S jeho veľkosťou však paradoxne kontrastuje priam fantastická plachosť. Ostatných zvierat sa nebál, no pred ľuďmi rýchlo utekal.
Človek už začiatkom minulého storočia postrehol, že dropie kŕdle sa neustále stenčujú, preto celú populáciu začal chrániť zákonom. Krátko po druhej svetovej vojne bola v okolí Zlatnej na Ostrove na ploche takmer desaťtisíc hektárov zriadená prírodná rezervácia na jeho ochranu.
Ako napísal týždenník Horizont, ochrancovia prírody tu zbierali opustené vajíčka, na zimu zasiali dropmi obľúbenú repku olejnú. Ani vystreliť v rezervácii sa nesmelo, aby vtáky búchaním neodplašili.
Všetko bolo márne
Sídlo rezervácie neskoršie presťahovali do blízkosti Bodzianskych Lúk a do jej fungovania zaviedli modernejšie prvky. Nič však nepomohlo. Dropy najprv prestali tokať, čo bolo neklamným znamením zníženia ich reprodukčnej schopnosti. Životaschopné kŕdle sa potom rýchlo rozpadli, po chotároch blúdili len osamotení jedinci.
Kým roku 1960 na Slovensku žilo ešte okolo tisíc jedincov, najviac na Žitnom ostrove, zatiaľ ochranári museli so smútkom konštatovať, že do roku dvetisíc tento druh úplne vyhynul. Podunajská nížina sa stala v dôsledku mnohých škodlivých civilizačných prvkov chudobnejšou o jedného typického reprezentanta živej prírody.
