KAVA. Kalendáre boli v minulosti zväčša jediným čítaním pospolitého ľudu, najmä roľníckeho.
Nečudo preto, že okrem kalendárovej časti bývala v ňom literárna všehochuť – od politických úvah cez poviedky a básne až po humor.
Boháči a chudáci
Z babičkinej pozostalosti sme vybrali tak trocha jubilejný Pútnik svätovojtešský z roku 1932. Zastavili sme sa pri úvodníku, ktorý hutne zhrnul starosti a trápenia našich prarodičov spred osemdesiatich rokov.
Autor J. P. Kysucký najprv hádže oheň a síru na zlé, „diabolské“ knihy a noviny, potom trpko konštatuje:
„Dnes žijeme časy nenásytných boháčov – kapitalistov, ktorí v peniazoch vidia svoj cieľ, aby si nimi mohli vydobiť pohodlie, prepych a hýrivosť, a na druhej strane chudoba žobre u ich dvier, domáhajúca sa aspoň omrviniek, aby mohla vyžiť.
A diabol si tu drží v ohni až dve želiezka. Jedným podpaľuje nenásytnosť boháčov, aby sa nikdy neozvali, že už majú z bohatstva dosť, druhým zasa podnecuje na krutý boj proti tyranii pažravosti.“ Ruku na srdce – nie sú tieto slová známe aj z dnešnej reality?
Predtým raj, dnes rata?
Odcitujme ešte zopár viet zo spomínaného úvodníka:
„Dnes žijeme podivné časy. Čo bolo predtým, to je všetko zlé, naši otcovia a dedovia vraj ničomu nerozumeli. Kto sa odváži povedať, že aj pred nami boli ľudia, ktorí tiež mali kultúru, prácu, to všetko sa považuje za spiatočníctvo, zaostalosť.
Tak vlastne náš vek by mal byť ten najlepší, najmúdrejší. Ale čo bude o nás vyprávať druhé, tretie pokolenie, keď my zjeme všetku kultúru, životnú múdrosť?
A na potvrdenie týchto slov uvádza na inom mieste „donebavolajúce“ príklady hriechu:
Predtým bývala u dám hruď cudne zakrytá, dnes sťa výkladná skriňa býva často vystretá.
Predtým sa žena hanbila objaviť v nočnom úbore, dnes už slečny spolu s chlapmi kúpajú sa v hromade.
Dosiaľ len starí fajčiari cmúľavali z fajky dym, dnes už aj mladé školské žabky robia sebe z úst komín.
Niečo trocha veselšieho
V osemdesiatročnom kalendári boli, pravdaže, aj žarty, z nich uverejňujeme aspoň jeden:
V poslednom roku vojny sa istý generál prechádza po parku a zbadá, že na lavici sedí jeden starší vojak, ktorý mu nesalutuje, ba ani si ho nevšimne.
Pristúpi teda k nemu a skríkne naň:
- Azda by si mal salutovať! Vstaň! Nevidíš môj zlatý golier a červený pás na nohaviciach?
- A čo ja viem?
- Odkedy si vojakom, čo?
- Štyridsať mesiacov.
- Tak kde v čertoch si bol, že si ešte nevidel generála?
- Na fronte, v zákopoch.
