KOLÁROVO. Pozornosť autorov monografie nebola náhodná. Hoci Kolárovo malo iba štatút obce, v mnohých smeroch ostatné usadlosti predbiehalo. So svojimi takmer osemtisíc obyvateľmi bolo hneď za Komárnom na druhom mieste v župe a podobne si počínalo aj vďaka veľkému, bezmála dvanásťtisíc-hektárovému chotáru.
Voda je častý a nevítaný hosť
Nadarmo však malo Kolárovo širočizný chotár, keď pre časté povodne sa dala sa z neho obrábať len mizivá časť. Hoci pred storočím o ochranu obce a polí sa starali až tri protipovodňové spoločnosti, proti zátopám z Váhu alebo Malého Dunaja bývali najmä na jar bezmocné.
Nečudo, že väčšinu pôdy zaberali lúky a pasienky. Ako sa píše v monografii, seno z nich nebolo síce pre časté podmáčanie kvalitné, no zato sa ho urodilo také množstvo, že ho vozili aj za hranice župy. Ročne ho predali okolo šesťtisíc ton, čo by sa zmestilo na 1 500 koňmi ťahaných vozov. Kolárovčania však krmovinu väčšinou neprevážali po zemi, ale ju naložili do člnov a po prúde ju splavili až do Budapešti. „Veľmoc sena“ bolo teda pre Kolárovo výstižné pomenovanie.
Do sveta za skyvou chleba
Polí bolo málo, takže skoro všetci Kolárovčania boli chudobní. Celoročnú poživeň si zadovážili počas tzv. podielovej žatvy. Už koncom júna sa po celej krajine trúsili skupinky mužov, žien a detí a hľadali prácu na veľkostatkoch. Za zožaté obilie dostali desiatu, no niekde len pätnástu čiastku vymláteného zrna.
Bola to robota na hranici ľudských síl a aj takú našli ťažko. Ľudia preto so sarkastickým úškrnom zavše utrúsili, že keď Kolumbus objavil Ameriku, nenašiel tam domorodých Indiánov, ale Kolárovčanov hľadajúcich nezožatý lán, ktorý mohli skosiť.
Lepšie ako žencom sa vodilo pastierom. Každý mohol vyhnať stádo dobytka, kam sa mu zachcelo, nemali teda veľa roboty so strážením. Hoviadka boli naučené odolávať aj vode. Počas povodní poľahky preplávali z jednej vyvýšeniny na druhú, kde bola chutnejšia tráva. Boli natoľko otužilé, že počas zimy im stačil jednoduchý prístrešok. Romantiku pastierskeho života narúšali len zbehovia, ktorí sa v divokej a nepriechodnej pustatine skrývali pred vrchnosťou a zavše si mäsom z ukradnutej kravičky spestrovali jedálny lístok.
Často útočil aj „zlý pán“
Chudobní Kolárovčania bývali vo vetchom, ale praktickom obydlí. Steny domčekov si uplietli z raždia natiahnutého medzi dvoma mocnými stĺpmi, potom ich zvonka i zvnútra oblepili blatom zmiešaným s posekanou slamou alebo s plevami z obilného zrna. Povodňová vlna síce blato spláchla, no zvyšok domčeka jej odolal.
S vodou sa Kolárovčania naučili bojovať, no s častými ohňovými nešťastiami si už nevedeli dať rady. Posledná tragédia „zlého pána“ sa udiala na jar roku 1899. vtedy požiar zachvátil skoro celú dedinu a zahynulo pri ňom deväť ľudí, najmä detí.
