KOMÁRNO. „Moji rodičia sem prišli za prácou. Tu sa na prvomájových oslavách roku 1957 zoznámili, o rok neskôr som sa narodil,“ usmeje sa generálporučík, ktorý dnes velí všetkým slovenským vojakom. Spomenie: „Rodičia mali nádherné manželstvo a ja som v Komárne spolu s oboma sestrami prežil krásne detstvo.“ Otec Petra Vojteka slúžil v armáde a zomrel v roku 1986. Jeho mama a obe sestry v Komárne žijú dodnes.Generálporučík Peter Vojtek sa narodil 8. januára 1958
Chlapčenské výpravy
Keď sa generálporučíka pýtame, čo symbolizuje jeho chlapčenské roky, odpovedá: „Azda každý spomína na detstvo ako na najkrajšiu časť života. Svoje Komárno spájam s krásnym počasím, slniečkom, kúpaním sa vo Váhu a Dunaji či s výpravami do lužných lesov. Narodil som sa na Sídlisku 1 v bloku 14. Keď som bol ešte celkom malý, naše detské hry sa odohrávali na našom uzavretom sídliskovom dvore. Hrávali sme futbal, stanovali sme. Tiež sme organizovali brigády, upratovali, hrabali lístie, sadili stromčeky.
Deti aj dospelí, tvorili správnu komunitu. Bolo to super a doteraz sa stretávam s ľuďmi, s ktorými som na tom dvore vyrastal.“ Generál si na Komárno svojho detstva spomína najmä ako na staré historické mesto. „Napríklad pevnosť pre nás znamenala niečo úžasné a tajomné. Organizovali sme popri nej prieskumné výpravy.
Náš blok susedil s vonkajšou časťou opevnenia Komárna, kde sme trávili v lete celé dni. No a v zime sme tam využívali jediný svah v meste, kde sa dalo sánkovať.“
Pravdaže, s chlapčenským životom súvisí aj nemálo "beťárstiev", o ktorých rodičia radšej nemuseli vedieť. Ani malý Peťo sa takýmto zážitkom nevyhol: „Ako chlapci sme milovali prírodu, ktorú milujem dodnes. Keď sme boli starší, trávili sme veľa času pri Váhu. Kúpali sme sa na štrkoviskách, na ktorých sme sa v zime korčuľovali. Z našich výprav sme nosili mamám bahniatka a kvety, ale raz som bol rád, že som domov priniesol sám seba.“
Chlapci zo sídliska sa vtedy vracali domov cez už nie celkom zamrznuté jazero. Ľad povolil a Peťo Vojtek sa preboril. Mal šťastie. Verní kamaráti ho z ľadovej vody vytiahli. „Bol som celý mokrý a premrznutý. No hlavné bolo všetko utajiť - aby sme nevystrašili naše mamy a od otcov nedostali výchovnú bitku.
Ako správni zálesáci sme založili oheň. Vyzliekol som sa do trenírok, chalani mi požičali svoje vetrovky na zahriatie – a moje veci na paliciach sušili nad ohňom. Veru, boli poriadne vyúdené. Mame som nevoňal už vo dverách. Neostalo nič iné, len sa vyhovoriť, že sme pridlho opekali slaninku.“
Školské lavice
Generálporučík Vojtek hovorí, že v jeho žiackej knižke sa poznámky vyskytovali len výnimočne a do školy chodil rád. „Navštevoval som slovenskú základnú školu na druhom sídlisku, ktorá vtedy stála na konci mesta. Dnes je jej areál prestavaný na byty. Škola bola moderná, mala peknú telocvičňou a kvalitné chemické laboratórium.“
A ktorý z učiteľov mu prirástol k srdcu? „Bolo ich viac, ale veľmi výraznou osobnosťou môjho detstva sa stala pani učiteľka Anička Cibelová. Učila ma matematiku. Vďaka nej som mal rád matematiku na strednej aj na vysokej škole.
Na druhom stupni bola zároveň našou triednou učiteľkou. Ako deti sme ju veľmi rešpektovali. Mala v triede absolútnu disciplínu. Vštepovala nám jej princípy a mala vo všetkom poriadok. Zároveň bola spravodlivá a vedela nás pochopiť. Som síce syn vojaka, ale čo sa týka disciplíny aj iných vlastností, v neskorších rokoch som veľa čerpal od nej.“
P. Vojtek absolvoval Gymnázium na Pohraničnej ulici s vyučovacím jazykom slovenským. „Naše gymnázium bolo dvorom prepojené s maďarským. Absolvovali sme tam nemálo vyučovacích hodín, lebo na našej strane sme nemali dostatok učební. Boli sme všetci kamaráti a dnes ma mrzí, že som sa v mladosti nepriučil viac po maďarsky. Ro-zumiem, ale výslovnosť a gra-matika je ďaleko od ideálu.“
V každom prípade sa generál teší na každé pomaturitné stretnutia ich gymnaziálnej triedy. Tento rok bude po 35 rokoch.“
Návraty
„Vždy si vychutnávam, keď si obídem pevnosť, potom zájdem na sútok Váhu a Dunaja a prejdem uličkami, ktoré ostali ako pamiatka na staré Komárno. Počúvam v sebe ozvenu hrkotania ciest vydláždených kamennými kockami, po ktorých som sa preháňal na malom motocykli Pionier.
Spomínam aj na detský park, ktorý bol v strede mesta a kde sme ako rodina trávili nedeľné popoludnia na vychádzke so sestrami a s rodičmi – a občas sme sa zastavili na nejakú malinovku či zmrzlinu. No a stará prístavná štvrť, kde býval veľmi čulý ruch a dali sa stretnúť lodníci z Rumunska, Bulharska, Nemecka či Rakúska – tak to bolo niečo! Dnes už je zbúraná. No pre nás chlapcov znamenali omamnú vôňu veľkých a lákavých diaľok,“ hovorí muž, ktorý už prešiel pol sveta. A veľa v ňom dokázal.
Domov do Komárna prichádza naďalej rád. Stále o ňom hovorí ako o svojom meste. „Dýcha novou dobou, posunulo sa dopredu. Som veľmi rád, že Komárno venuje veľkú pozornosť všetkým pamiatkam. Páčia sa mi zrekonštruované námestie či radnica. No hlavne – rád stretávam priateľov z detstva. Od Milana Kováča, s ktorým sa kamarátime ešte od jasličiek, cez všetkých ostatných. A verím, že aj dnešní mladí Komárňania budú po dvadsiatich či tridsiatich rokoch spomínať na naše mesto tak dobre, ako naň spomínam dnes ja.“
PETER VOJTEK
v Komárne. Po maturite na tamojšom gymnáziu nastúpil v roku 1977 na Vojenskú akadémiu v Brne, odbor protilietadlové raketové vojsko.
Po reorganizácii vojenského školstva štúdium dokončil v roku 1982 na Vojenskej vysokej technickej škole v Liptovskom Mikuláši.
V rokoch 2002 -2003 absolvoval štúdium na Vojenskej akadémii generálneho štábu v nemeckom Hamburgu. Slúžil v desiatke posádok v Čechách a na Slovensku, vo viacerých opakovane. Okrem iných funkcií bol veliteľ brigády protivzdušnej obrany, zástupca veliteľa vzdušných síl, náčelník štábu personálneho manažmentu GŠ, náčelník štábu pre podporu operácií GŠ, veliteľ síl výcviku a podpory.
Do funkcie náčelníka generálneho štábu Ozbrojených síl SR ho prezident republiky Ivan Gašparovič menoval 15. 12. 2011. P. Vojtek je od roku 1983 ženatý s Eleonórou Vojtekovou. Majú dvoch dospelých synov.
(pv)
