NOVÉ ZÁMKY. Judita Csáderová absolvovala štúdium fotografie na SŚUP v Bratislave a FAMU v Prahe, kam ju nasmerovala profesia otca. Po ukončení štúdia sa venovala Slovenskej filmovej tvorbe. V sedemdesiatych rokoch sa začala autorka venovať výtvarnej tvorbe. Jej najznámejšie portréty sa nazývajú Motýlie oči a Zuzana. Neskôr to boli cykly Zrkadlenie krajiny a Zrkadlenie- prebudenie. Na prelome osemdesiatych a devädesiatych rokov vzniklo tiež mnoho cyklov spod rúk autorky. Neskôr začala pracovať aj s počítačovými animáciami, ktorým sa venuje doteraz aj so svojím manželom.
Výstava „že (o)na vo vzdušných zámkoch“ je sumárom autorkinej tvorby. „Komnaty vzdušných zámkov, sú depozitármi príbehov, situácií, stretnutí, imagináciou ľudských pocitov , prežívaní, snov a vízií autorky. Ak nám je príbeh povedomý, záleží od našej pripravenosti a fantázie“, povedala v slávnostnom príhovore kurátorka výstavy Magdaléna Klobučníková.
Krédom autorky je jej citát z publikácie Cesty Československej fotografie z roku 1989 „ presnosť, vernosť fotografického zobrazenia ma až tak neokúzlili. Skôr ma zaujali možnosti optického skreslenia, narušenie bežne vnímanej reality, vyjadrenie neurčitosti“. Expozíciu si môžete pozrieť v novozámockej galérii do 8. septembra 2012.
Z diel autorky.
Ako sa cíti fotografka keď je sama objektom fotoaparátov?
J.C. Som na to trošku zvyknutá. Otec fotografoval, v tridsiatych rokoch sa grafika veľmi venovala fotografiám a kolážam. Ako svoje dieťa ma často fotografoval na nedeľných prechádzkach.
Je ťažké nájsť inšpiráciu pre originálnu fotku?
J.C. Povedala by som, že človek to vyslovene nehľadá, ale na to natrafí.
Netreba hľadať, treba žiť a robiť. Nečakať, že vás niečo napadne.
Bolo voľakedy fotografovanie iné ako dnes?
J.C. Určite to bolo iné. Digitálny fotoaparát je fantastický v tom, že odfotíte niečo a pozriete sa či je to dobré. S klasickým fotoaparátom ste išli fotiť a muselo sa čakať kým sa fotka vyvolá. Prvé kritérium bolo či je tam vôbec niečo zachytené.
Využívate pri práci počítačovú úpravu?
J.C. Mám v rodine odborníkov a keď niečo potrebujem, pomôžu mi. Viem veľa o tom, čo sa dá s fotkami na počítači robiť, zatiaľ moja prax nie je taká, ako by som chcela. Láka ma urobiť veci ktoré som robila v klasickej fotografii počítačom. Je to jednoduchšie a dokonalé.
Aké sú vaše ďalšie plány?
J.C. Táto výstava je pre mňa akýmsi resumé. Uvažujem, že by bolo načase zrealizovať nápady ktoré nosím v hlave. Fotografia je moja profesia, ale najviac času momentálne trávim učením fotografovania.
Čo by ste poradili budúcim fotografom?
J.C. Aby sa snažili všímať si okolo seba zdanlivo všedné veci, tie zaznamenať a nájsť v nich niečo čo ich zaujme a bude zaujímavé aj pre iných.
Ako vidíte budúcnosť fotografie?
J.C. Vždy, keď prišlo niečo nové, ľudia mali pocit, že je to lepšie. Keď prišla fotografie istý maliar povedal, že maliarstvo je mŕtve. Nebolo to tak. Prestali mať nároky na maľbu aby zobrazovala presne skutočnosť. Maľba si našla svoju cestu. Začala sa zaoberať tým, ako sa dá hrať s farbami, plochami, predstavivosťou.
Keď prišla televízia, hovorilo sa, že zaniknú časopisy. Nestalo sa. Prišlo sa na to, že je iné vidieť novinu rýchlo zachytenú v televízii, a je iné si potom v pokoji s odstupom pozrieť kvalitné fotografie. Fotografia vždy na niečo bude.
Autor: Denisa Badalová , Hana Tóthová
