KOMÁRNO. Pravda, okamžité spojenie je výdobytkom iba ostatných desaťročí. Napríklad po druhej svetovej vojne majiteľ telefónu musel ešte o hlasový kontakt požiadať ústredňu, aj keď mienil hovoriť s človekom na druhej strane ulice. Avšak Komárno už patrilo k vzácnym výnimkám, takže účastníci mali aparáty s otáčajúcim sa číselníkom.
Doma hneď, von o pár hodín
Devätnásteho októbra 1947, zakrátko tomu teda bude šesťdesiatpäť rokov, bola v Komárne ako v jednom z prvých miest na Slovensku, uvedená do činnosti automatizovaná telefónna ústredňa. Od toho dňa bolo telefonovanie na území mesta znesiteľné, veď sa dalo viac-menej bez problémov dovolať každému účastníkovi, dokonca aj do blízkych lokalít ako Kava, Hliník, či Ďulov Dvor. Stačilo vytočiť štyri čísla a poväčšinou sa ozval vyzváňací signál.
Horšie bolo, keď sa chcel človek dostať cez telefón o pár desiatok kilometrov ďalej. O peripetiách so spojením sme sa dočítali v týždenníku Horizont, ktorý krátko vychádzal v Komárne asi pred 45 rokmi.
Vlakom skôr ako cez telefón
Roku 1967 sa volalo nasledovne: Keď účastník na svojom aparáte vytočil desiatku, jedna zo siedmich manipulantiek komárňanskej medzimestskej ústredne si poznačila žiadanú stanicu a potom ju s ňou spojila. Lenže pozor! Nešlo to tak ľahko, ani rýchlo. Napríklad na obyčajný hovor s Bratislavou bolo treba čakať až tri hodiny. Za tento čas by sa človek dostal do hlavného mesta aj vlakom.
Do niektorých miest viedli z Komárna priame linky. Do Bratislavy ich bolo šesť, do Veľkého Medera, Bátorových Kosíh, Dunajskej Stredy, Nových Zámkov, Štúrova, Nitry, Levíc a Prahy po jednej. Do ďalších miest sa volalo prostredníctvom druhých ústrední, napríklad do Brna cez Trenčín a Nitru.
Do zámoria dva dni vopred
V priebehu dňa sa cez komárňanskú ústredňu uskutočnilo okolo tisíc medzimestských hovorov, najčastejšie do Bratislavy, Nových Zámkov a Nitry. V priemere dvanásťkrát denne si účastníci pýtali zahraničie, osemdesiat percent takýchto hovorov smerovalo do Maďarska. Našich južných susedov a Rakúšanov Komárňania dostávali cez Bratislavu, účastníkov vo vtedajšom Sovietskom zväze cez Nitru a Košice, ostatné štáty obsluhovala medzištátna ústredňa v Prahe. Dalo sa volať aj do zámoria, no hovor bolo potrebné zahlásiť dva dni vopred, a potom byť pripravený pri aparáte. Údajné zámorské linky boli veľmi kvalitné, lebo ľudský hlas už aj vtedy znásoboval zosilňovače.
Telefonovanie bolo v tých časoch vždy spojené s čakaním na hovor, ktoré bolo vtedy ale mimoriadne lacné. Dnes pre zmenu čakáme na účet za pretelefonované minúty. Že ani jedno, ani druhé nie je nič príjemného, netreba vari ani zvýrazniť.
