NOVÉ ZÁMKY. Z areálu bývalého podniku Novodev na Nitrianskej ceste v Nových Zámkoch, ktorý pred štyrmi rokmi získala stavebná firma MOLDA s.r.o., sa v marci 2012 stratilo dielo významného súčasného sochára, čestného občana a novozámockého rodáka, Juraja Meliša (1942).
Namiesto sochy hromada kameňa
Trojmetrová socha stála vo dvore, pred budovou. Kamennú plastiku vyhotovil Juraj Meliš v roku 1980 pre učňovské zariadenie Vzorodev. Symbolicky vyjadril v nej ideu zariadenia: premenil materiál, s ktorým tam pracovali, na znak a pomník – vytesal bal textílie s kvetinovým vzorom. Na mieste jedinečného monumentálneho diela sa dnes nachádza iba hromada kameňa. Je to obrovská škoda, lebo plastika mohla nájsť vhodné miesto v parku alebo na sídliskách, keď už investor nemal o ňu záujem alebo nevedel, čím disponuje.
V uplynulých rokoch na Slovensku sa často stávajú sochy obeťou búrania a ničenia – v lepšom prípade presunov a zahalení zo strany investorov a vlastníkov. Mestá, obce i kultúrna verejnosť, prichádzajú o významné diela, ktoré tvorili súčasť pamäte a atmosféry miesta. K takýmto stratám došlo aj v Nových Zámkoch.
Prišli sme o viacero artefaktov
Z centra korza sa vytratila fontána s motívom odpočívajúcej ženy – dielo Otokara Čičátku. Stála tam od roku 1950. Bola zničená keramická fontána na mestskom cintoríne – dielo Imricha Vaneka. V roku 2005 Hlavné námestie prišlo o svoju dominantu – Sochu víťazstva (1966), zhodou okolností tiež o dielo Juraja Meliša. Súsošie prekračovalo rámec povojnových pomníkov, bolo unikátom. Toto moderné dielo oveľa viac vyjadrovalo spolupatričnosť občanov mesta, ako terajšia zdanlivo harmonická dvojica významných historických osobností: nie príliš vydarená socha Juraja (Györgya) Széchenyiho a kvalitnejšie prevedená socha Antona Bernoláka.
Zostalo len stavenisko.
Do zoznamu kultúrnych strát pribudli aj diela, zakryté sadrokartónovou stenou. Barbarským činom bolo zakrytie keramickej steny Mesiace / Horoskopy (1967) – diela Imricha Vaneka v cukrárni na Hlavnom námestí. Bolo jedným z najvýznamnejších diel autora v rodnom meste. Podobný osud stihol aj keramickú stenu poprednej osobnosti slovenského užitého umenia – Ignáca Bizmayera v čakárni železničnej stanice.
Investori už nemajú povinnosti voči kultúre
V socialistickom Československu existoval zákon, ktorý určoval povinnosti investora. Podľa povestnej „Hlavy V.“ (1965) a neskôr upravených Metodických smerníc (1978), investor mal určité percento financií vynaložiť na kultivovanie stavieb a ich okolia výtvarnými dielami. O tom, že zákon fungoval, svedčia mnohé diela.
Architektúra a umenie sú výrazom ducha doby. Je zrejmé, že ani vtedy nebola každá stavba architektonickým skvostom a každé dielo majstrovským kusom. Ale prečo má mesto Nové Zámky s takou neznesiteľnou ľahkosťou prichádzať o svoje pamiatky, ktoré stoja za to, aby zostali zachované, hoci pochádzajú z nedávnej histórie? A prečo sa tak stalo, bez vedomia autora, bez dodržania elementárneho znaku slušnosti? Možno aj preto, že hovoriť v súčasnej spoločnosti o etike a hodnotách je príliš naivné. Slúži totiž iba na pobavenie, alebo je nepríjemná konverzačná téma pre tých, ktorí majú rozhodovacie právo.
