Kolárovský svetobežník štyridsať rokov brázdil moria

Kolárovčan Michal Svoreň prežil na moriach takmer štyridsať rokov aktívneho života.

KOLÁROVO. Na československých námorných lodiach prebrázdil vari všetky moria a oceány. Bol v Šanghaji i Južnej Amerike, v Austrálii i Grónsku. Na dvanástich nákladných lodiach preplával takú diaľku, ktorá by sa rovnala desaťnásobku vzdialenosti okolo Zemegule. Ešte aj predstaviť si to je ťažké.

Dunaj mu priblížil more

V komárňanských lodeniciach sa vyučil za lodného montéra. Tu sa zbratal s Dunajom, ktorý ho nielen učaril, ale akoby mu priblížil morské diaľavy.

Púť na prvú námornú plavbu nebola síce priamočiara, no napokon sa podarila. Spomína Michal Svoreň, v súčasnosti 72-ročný dôchodca: „Roku 1961 som sa prvá raz nalodil na jediný československý parník Republika. Z poľského Štetína sme do kubánskej Havany viezli autobusy, poľnohospodárske stroje a ešte čosi v dobre zabalených debnách, tuším to boli peniaze pre tamojšie banky. Republika bola pomalá loď, cesta na Kubu trvala mesiac. Naspäť sme plávali s nákladom hnedého cukru z cukrovej trstiny. S Republikou som ešte absolvoval cestu do Indie, po návrate sme staručkú loď predali v Terste do šrotu.“

Potom postupne nastúpil na naše lode Vítkovice, Košice, Brno, Kladno... na ostatné si už nespomína, raz darmo, ani svetobežník nemá pamäť z ocele. Najprv robil na lodiach všetko možné vrátane navíjania povrazov a zametania paluby, až neskoršie sa dostal do strojovne. Tým sa splnil jeho celoživotný sen. Skončil so štyrmi páskami na rukáve rovnošaty ako prvý strojník.

Chýbala najmä rodina

Lodnícky život býval síce pestrý a občas aj dobrodružný, no aj ťažký. Strojníci sa počas plavby striedali každé štyri hodiny, takže voľna bolo akurát na spánok a na zopár strán rozčítanej knihy. Zato v prístavoch bolo času habadej – dal sa využiť na kultúrne aj menej kultúrne aktivity.

Mužom mora najviac chýbala rodina. Napríklad M. Svoreň odchádzal do služby, keď jeho milá a obetavá žienka Helena bola v piatom mesiaci tehotenstva a vrátil sa až keď dcéra Olinka mala dva mesiace. Telefonovať domov sa z lode ešte nedalo, s rodinou si udržiaval kontakt len prostredníctvom listov. Lodníci dostávali telegramy len pri vážnych rodinných udalostiach. Tak sa napríklad pán Svoreň dozvedel o smrti otca, či staršej sestry. Keď kotvili v Singapure, došiel telegram o narodení dcérky. Plné fľaše boli už dopredu pripravené.

Kde je najkrajšie a najlepšie?

Roku 1995 odišiel do dôchodku, no túžba po mori ho nie a nie opustiť. Až nastal pamätný 27. december v roku 2001, keď pri priplávaní do severoírskeho prístavu Belfast ho postihla náhla mozgová príhoda. Ochrnula mu celá ľavá strana tela, tri mesiace si poležal v nemocnici. Ide to ťažko, ale dostáva sa z toho. Život mu oživujú spomienky – možno sa raz z nich zrodí kniha.

Michala Svoreňa sme zastihli v byte na jednom kolárovskom sídlisku pri pohľade do počítača. Nedalo nám, aby sme sa vodného svetobežníka neopýtali, ktorý kút našej planéty mu bol najkrajší, najmilší. A odpoveď: „Najkrajšie je tu na Slovensku, najlepšie je tu doma!“