Článok pokračuje pod video reklamou
Vo dne v noci sa učil po slovensky, aby naplnil svoje celoživotné poslanie – vychovať z detí dobrých, statočných a poriadnych ľudí. Takmer 90-ročný kňaz ešte stále rád vypomáha farárom a jazdí na škodovke.
ŠTÚROVO. Laci báči, ako ho všetci známi oslovujú, sa narodil v Senci, teológiu vyštudoval v Ostrihome.
Za katolíckeho kňaza ho vysvätil biskup Michal Buzalka v Bratislave v roku 1946. Ako novokňaz sa tesne po druhej svetovej vojne dostal na farnosť do Krušoviec pri Topoľčanoch. Začiatky boli vraj ťažké.
„Vôbec nič som nevedel po slovensky. Nebol som pripravený na to, aby ma dali na slovenskú faru. Ako novovysvätený kňaz som si myslel, že vykúpim celý svet a naraz som nedokázal vysloviť ani jednu poriadnu slovenskú vetu. Hoci pán biskup dobre vedel o mojom nedostatku, predsa ma tam poslal.
Nemôžem povedať, že som tam išiel s radosťou, skôr z poslušnosti. Veď som bol vydesený, čo len ľudia povedia, akého to Maďara dostali. Slovenčinu som sa učil vo dne v noci. Nie z povinnosti, ale z povolania, pretože to odo mňa Pán Boh chcel. Chvalabohu, naučil som sa,“ hovorí monsignore Ladislav Burian.
Pomohla mu Mluvnica a slovník
Monsignore Burian si kúpil Mluvnicu slovenského jazyka a každý deň sa pomocou slovníka naučil desať až dvadsať slovenských slov. Náboženstvo vyučoval v základných i stredných školách, týždenne žiakom venoval 36 hodín. „Každý deň som učil od ôsmej do jednej, niekedy aj popoludní, vtedy sa vyučovalo ešte aj v sobotu. Pred piatimi rokmi ma požiadali, aby som prišiel opäť odslúžiť omšu do Krušoviec. Najprv som nechcel ísť, veď už by ma tam ani nepoznali. Deti, ktoré som tam vtedy učil, mali asi desať rokov, dnes majú sedemdesiat. Keď som odslúžil omšu, pristúpil som k svojim bývalým žiakom. Jeden z nich sa osmelil, že by ma už na ulici nespoznal, ale že na naše hodiny náboženstva nikdy nezabudne. Pravda, kto by si nepamätal reverenda, ktorý hrával futbal a v zime sa s deťmi sánkoval,“ s úsmevom rozpráva Ladislav Burian. Že nevedel po slovensky, si už vôbec nepamätali. To vraj pre nich nebolo podstatné.
Pedagóg potrebuje trpezlivosť
V roku 1958 sa monsignore Burian dostal do obce Chľaba pri Štúrove. Odvtedy pôsobí v tomto okolí a dnes býva priamo v meste. 19. augusta oslávi jubilejných 90 rokov svojho života. Vo svojej dlhoročnej pedagogickej činnosti považuje za dôležité dve veci – trpezlivosť a lásku.
„Teraz majú učitelia asi menej trpezlivosti, lebo majú veľmi veľa starostí. Vplýva na nich veľká nezamestnanosť, rodiny nie sú tak usporiadané ako voľakedy. Nám, kňazom, bolo ľahšie. Keď som prišiel domov, učil som sa slovenčinu, čítal som si rôzne knihy, aby som vedel deti dobre vychovať. Iné starosti som nemal. Pedagóg potrebuje veľa trpezlivosti a lásky voči deťom. Z povinnosti a za peniaze sa to nedá,“ hovorí Ladislav Burian.
Zmenili sa zásady
Medzi povojnovými a dnešnými deťmi je vraj obrovský rozdiel. „Pred dvomi rokmi ma poprosila katechétka, či by som bol ochotný zastupovať jej hodiny náboženstva, chcela odcestovať do Ríma. Mal som obavy, pretože ja som maličký človek a gymnazisti sú takí vysokí. Milo ma prekvapili, celú hodinu sme sa rozprávali, zapájali sa, pýtali sa, ani raz som ich nemusel upozorniť. Svojich žiakov som učil hlavne trom veciam – poslušnosti, usilovnosti a nadovšetko úprimnosti. Ku mne boli vždy úprimní.
Dávnejšie platili iné zásady, napríklad dievča s chlapcom sa nemohli spolu ani len prechádzať. Lenže mladí sa vynašli. V tom čase kňazi chodili v reverende a mladí nás už zďaleka videli. Keď sme obchádzali jeden druhého, pustili si ruky, pozdravili Pochválen buď- naveky amen! a potom sa so smiechom opäť chytili za ruky. Je len prirodzené, keď sa jeden druhému páčia, ale vždy som im hovoril: vyberte si aspoň takého partnera, za koho sa nemusíte hanbiť,“ hovorí Burian.
Sv. Gorazd za celoživotnú prácu
Kňazskému povolaniu sa venuje vyše 65 rokov. Za celoživotnú obetavú prácu ho 26. marca bývalý minister školstva Eugen Jurzyca ocenil Veľkou medailou sv Gorazda. Medaily a ďakovné listy si v bratislavskej historickej budove Národnej rady SR prevzalo 50 osobností.
„Kňazom som sa stal preto, aby som z detí vychoval dobrých, charakterných, poriadnych a statočných ľudí. Keď deti vycítia, že učiteľ robí povolanie s radosťou, tak sú poslušné a tešia sa, že môžu byť v škole. Toľko radosti som mal zo školy, boli to moje najkrajšie roky. Dobre mi padlo, že ma ocenili,“ podotkol Burian, ktorý pôsobí ešte stále ako výpomocný duchovný farár v obci Obid.
Do Kravian nad Dunajom jazdí na svojej vyše tridsaťročnej škodovke.
