Už sa nikdy nedozvieme, kto zaviedol v dedinke Kava veľkonočný zvyk vyvolávajúci u ľudí hnev i veselosť.
KAVA. Vieska s takýmto exoticky znejúcim názvom – dnes mestská časť Komárna – bola v medziriečí Váhu a Nitry dlho izolovaná od ostatného sveta.
Zjavne tým možno vysvetliť, že sa tu udomácnil zvláštny zvyk, že v noci na Zelený štvrtok mizli z dvorov gazdov vchodové brány a uličné bráničky.
Zlodejstvo okorenené smiechom
Najodvážnejší šarvanci i dievky z Kavy v noci na Zelený štvrtok – ako je známe, týmto dňom sa začínajú veľkonočné sviatky – sotva zažmúrili oči. Pod rúškom noci odvesili z pántov vari všetky brány a bráničky, ktoré potom – zadúšajúc sa smiechom – poprenášali na odľahlé miesta.
Spomína 65-ročná Rozália Holenková, azda už posledná žijúca účastníčka takýchto nočných výprav:
„Vtedy ešte všetky brány a bráničky boli zbité z latiek, či dosák, takže nebolo ťažké zmocniť sa ich. Robili sme to po skupinkách a ticho, aby domáci nič nezbadali. Keď nás zavetril havkáč, udobrili sme si ho kúskom slaniny. Akákoľvek protekcia bola vylúčená, takže za obeť veselých zlodejíčkov padol aj majetok mojich rodičov... Boli sme mladí, užívali drobné zábavné kúsky.“
Ráno napaprčených hospodárov
Keď sa ráno majitelia gazdovstiev zobudili, naisto im nebolo do smiechu. Veď len uvážte:
Jedno krídlo brány sa povaľovalo na brehu močiara, druhé ležalo v priekope, bránička sa zasa ocitla v strede futbalového ihriska. Najľahšie kusy výmyselníci zavesili na stromy alebo vopchali do stohu slamy. Zopár brán vyvliekli na hrádzu a tam z nich pozliepali indiánsku chatrč.
Rozčertení majitelia – napokon, čo inšie im zostávalo? – museli svoje imanie pozháňať po všakovakých kútoch. Mladí, pravdaže, nič nevideli ani nepočuli, takže vinníka jednoducho nebolo.
Ako sa brány a bráničky postupne dostávali na svoje miesta, tak pominul aj hnev „postihnutých“ majiteľov a navečer nastal všeobecný zmier potvrdený poldecákmi borovičky v ošumelej krčmičke.
Len vyblednuté spomienky
Prečo sa takýto zvláštny zvyk, ktorými si mladí zrejme spestrovali nudné pôstne dni, zachoval práve v Kave a jedine tam? Kto vymyslel takýto originálny prejav huncútstva? Odpovedí sme sa nedopátrali a pamätníci z blednúcich spomienok už toho veľa nevydolovali.
Ako tvrdí pani Holeková, naposledy niektoré brány zmizli v roku 1963. Potom gazdovia ľahké vráta nahradili ťažkými železnými opachami, s ktorými sa už nikomu nechcelo mocovať.
Bránkovým potulkám v Kave odzvonil nemilosrdný čas – práve tak, ako ostatným zvykom, na ktorých sa ľudia kedysi zabávali.
