Znie to až neuveriteľne, no našla sa na Slovensku obec, v ktorej prebehlo úspešné referendum proti alkoholu.
LIPOVÉ. Malá dedina leží štyri kilometre od Zemianskej Olče, na západnom okraji Komárňanského okresu (nepleťme si ju s Lipovou pri Šuranoch). Viesku, ktorá sa do roku 1951 volala Hodžovo, založili pred deväťdesiatimi rokmi rodiny zo severných oblastí Slovenska a južnej Moravy.
Dolniacka drina každodenná
Prichádzali síce ustráchaní a nedôverčiví, no čoskoro si na nový domov zvykli. Od starousadlíkov rýchlo odpozorovali finesy gazdovania, postavili si na tie časy moderné a priestranné domy, do dediny doniesli dobrú náladu. Chlieb na Dolniakoch bol síce belší aj chrumkavejší ako medzi horami, no kým sa dostal na stoly, vyžadoval od ľudí oveľa viac lopoty a odriekania. Ak chceli prežiť, museli dobre uvážiť, ako vynaložiť každú korunu. Na dôvažok im život začal komplikovať alkohol.
Skoro všetci proti krčme
Keď na jar roku 1926 jeden z prisťahovalcov požiadal okresný úrad o povolenie zriadiť v Lipovom výčap liehových nápojov, azda ani netušil, že pichne do osieho hniezda. Do jeho plánov totiž vstúpil Ján Kvietok, vtedajší riaditeľ miestnej dvojtriednej základnej školy, inak zúrivý odporca alkoholu a alkoholizmu. Videlo sa mu nemorálnym, ako gazdovia po večeroch púšťali v krčme dolu hrdlom ťažko zarobené peniaze. Preto proti výčapu rozvinul širokú presvedčovaciu kampaň.
Napokon dosiahol, že o takejto neobvyklej záležitosti sa 18. a 19. apríla 1926 uskutočnilo ľudové hlasovanie. Referenda sa mohol zúčastniť každý občan, ktorý mal volebné právo. Svojím podpisom mal potvrdiť, či je za otvorenie výčapu alebo proti nemu.
Výsledok referenda bol takmer jednoznačný a súčasne prekvapujúci – z 216 občanov bolo proti krčme 201 Lipovčanov, trinásti sa akcie nemohli zúčastniť a len dvaja sluhovia z veľkostatku boli za. Znamená to, že 93 percent obyvateľstva vyjadrilo svoju vôľu, aby úrady nevydali licenciu na výčap alkoholu „ani teraz, ani nikdy v budúcnosti“.
Dávno to neplatí
Zdá sa však, že obyvatelia Lipového na tento pozoruhodný počin čerstvých prisťahovalcov čoskoro zabudli. Dnes v dedine s necelými dvesto ľuďmi ponúkajú tekuté grády až dva hostince. Škoda, že v dnešných časoch, keď treba tiež obracať každé zarobené euro, niet iniciátorov takýchto ľudových hlasovaní. Pohostinské zariadenia, samozrejme, nechceme vykynožiť, ale usmerniť ich do rozumných medzí by nebolo na škodu.
