NOVÉ ZÁMKY. Zvečnil tváre socializmu, zdokumentoval priebeh Nežnej revolúcie v našom meste, prispieval do novín, časopisov a spolupracoval aj so Slovenským rozhlasom.
Už v detstve ho zaujali fotografie
Narodil sa cez vojnové obdobie do roľníckej rodiny. Škola ho veľmi nebavila, skôr chotár a zver. Už v detstve vedel, že chce zvečniť ich slobodu a krásu. K tomuto poznaniu ho priviedli staré výtlačky novín z medzivojnovej éry, ktoré si listoval a hoci ho babka v piatich rokoch naučila ovládať písmo, svoju pozornosť venoval skôr obrázkom a fotografiám.
„Už vtedy som sníval, že raz zvečním všetko okolo seba, pohybujúce sa listy na kríkoch, vtáky a ľudí. Prelistoval som množstvo kníh a časopisov, hlavne kde boli fotografie, a sníval som svoj čiernobiely sen, že sa raz stanem i ja fotografom, ktorého fotografie budú na stránkach novín a možno aj časopisov,” hovorí Horváth.
Svoje prvé snímky vytvoril pomocou fotoaparátu Pionier a na tie lepšie prístroje sa zo začiatku len pozeral do obchodných výkladov.
Sny sa napĺňajú
V roku 1960 sa Juraj Horváth zúčastnil ako učeň za pracujúci dorast na II. Celoštátnej spartakiáde v Prahe, kde sa stretol s novinármi a fotoreportérmi. Jeden z nich mu poradil, aby sa prihlásil ako dopisovateľ do mládežníckeho denníka Smena v Bratislave. A tým sa to začalo.
„Na jeseň som už sedel na štrnásťdňovom seminári v Bratislave, ktoré pre dopisovateľov usporiadala redakcia denníka Smena. Tam som sa zoznámil s Martinom Kučekom, Bohušom Ujčekom, Gavrilom Grizlovom a s inými známymi novinármi,” vysvetľuje.
Po absolvovaní tohto kurzu obdržal certifikát dopisovateľa. S ním začal fotografovať pre noviny Naša cesta, ktoré boli predchodcom dnešných Našich novostí. Do rúk dostal starší fotoaparát, ktorý mal už vtedy najmenej tridsať rokov.
Po čase si požičal modernejšie vybavenie, fotoaparát s bleskom. Vážil približne šesť kilogramov. „Ja som to však hrdo nosil. Vyzeral som ako fotograf,” tvrdí pán Horváth. Kontakty nestratil ani s denníkom Smena, v ktorom publikoval krátke správy.
Juraj Horváth začal postupne publikovať vo viacerých periodikách. Spolupracoval s časopisom Utunk (maďarská verzia Našich novostí, neskoršie noviny Heti Hírlap), s denníkom Hlas ľudu a denníkom Új Szó.
Na pôžičku si časom zaobstaral vlastný fotoaparát, ktorý potom využíval pre prácu do týždenníka Naša cesta. V osemdesiatych rokoch prispieval do západoslovenského vysielania Slovenského rozhlasu. V tomto období pracoval ako fotograf pre novozámocký Dom kultúry Kovák.
Zdokumentoval priebeh Nežnej revolúcie
Priestor na publikovanie poskytli J. Horváthovi v novovzniknutom týždenníku Slobodný občan. Bolo to obdobie prechodu politického zriadenia.
V 89. roku sa mu podarilo zachytiť celý priebeh Nežnej revolúcie v Nových Zámkoch. Expozícia jeho revolučných fotografií bola vystavená na 20. výročie novembra 1989 v Múzeu Jána Thaina. V rokoch 1996 - 2003 pracoval ako externý fotograf pre mestský týždenník Castrum novum a prispieval aj do závodného časopisu Elektrosvit.
„Počas tejto doby som sa snažil byť stále tam, kde sa niečo udialo a verte mi, v našom meste sa toho udialo veľa. Vymenili sa generácie obyvateľov, politici aj zriadenie,” hovorí Juraj Horváth.
Predmetom jeho fotenia boli politické udalosti, konferencie, prvomájové výročia. Zvečnil hasičov i železničiarov. Bol pri rôznych výstavbách, premenách štvrtí mesta, fotil závody, ako aj poľnohospodárske práce po celom okrese.
Za 50 rokov sa Jurajovi Horváthovi podarilo zvečniť rozmanité oblasti života. Zachytil prírodu v odlišných podobách, preteky v rybolove, poľovanie na zver, športovcov, politikov. „Fotografoval som Dubčeka ako varil guláš v Nových Zámkoch, tiež Dzurindu, Bugára, R. Chmela, Mečiara, prezidenta Kováča, Schustera...,” spomínal Juraj Horváth.
Ako to všetko pán Horváth pri práci zvládol? Nechodil na rekreácie, nečerpal dovolenku. Snažil sa zadeliť si čas tak, aby všetko postíhal. Fotografovanie neštudoval, bol samouk.
Do krúžkov som nechodil, nechcel som, aby sa mi vysmievali.
JURAJ HORVÁTH
„Mal som to dosť ťažké, do krúžkov a medzi iných fotografov som nechodil. Nechcel som, aby sa mi vysmievali, že nemám takú techniku ako oni. Stále som za nimi zaostával. Jednoducho, nikdy som toľko nezarobil, aby som s nimi udržal krok,” hovorí. Sponzorov nemá ani dnes.
Juraj Horváth tvrdí, že aj tie negatívne zážitky po rokoch opeknejú. Na negatívne veci sa nepamätá, až na jednu. Ako scénový fotograf mal možnosť zachytiť mnoho koncertných vystúpení. Spomína, že ako posledný s kolegom fotografovali Jaroslava Filipa, známeho režiséra, humoristu, herca, speváka, ktorý jedno sobotné predpoludnie vystúpil na futbalovom štadióne v Nových Zámkoch. Na druhý deň zomrel.
Je vďačný svojej rodine a Novozámčanom
Juraj Horváth bojuje s ťažkou nevyliečiteľnou chorobou. Je však vďačný, že môže pracovať a nemyslieť na najhoršie. Ďakuje za podporu od svojej družky, dcér, ich rodín a priateľov. „Končím, ešte by som vedel veľa písať, ale musím zatvoriť staré stránky zaprášenej knihy. Ďakujem Novozámčania, keby vás nebolo, nemal by som koho fotografovať,” hovorí.
Za dlhoročnú aktívnu činnosť v oblasti fotografickej dokumentácie, v rámci ktorej propagoval a zviditeľňoval mesto, mu v roku 2009 udelili Cenu primátora Nových Zámkov. Juraj Horváth aj v súčasnosti spolupracuje s redakciou Našich novostí.
