KOMÁRNO. Mesto leží tesne pri živej dunajskej magistrále, približne na polceste medzi Budapešťou a Viedňou. Táto poloha ho v dávnej minulosti predurčila na vznik skupiny prepravcov tovaru po rieke i na súši.
Gazdovia i furmani
Volali ich furmanskí gazdovia či gazdovskí furmani - komu sa ako páčilo. Vlastnili síce kus poľa, no ich hlavným bohatstvom bolo stádo mohutných a silných ťažných koní. Využívali ich na vlečenie veľkých dubových lodí väčšinou z maďarskej dolnej zeme po Bratislavu. Nezriedka sa však ich cesta začínala až pri tureckých hraniciach a skončila až vo Viedni.
Takýto konvoj si už dnes nevieme ani predstaviť. Obyčajne proti prúdu plávali dve silno zviazané lode, ktoré z brehu vlieklo pätnásť až osemnásť párov koní. Skupina za deň prešla desať, najviac pätnásť kilometrov a musela byť natoľko početná, aby sa ubránila pred zlodejmi a žitnoostrovskými pirátmi. V útrobách lodí bola najčastejšie pšenica, ale aj víno a orientálny tovar.
Vyzie mäso do Paríža
Furmanskí gazdovia sa počas dlhých stáročí zaoberali aj povozníctvom. Vo veľkých, železom obitých vozoch prevážali najrozličnejší tovar, medzi ktorým malo primát mäso z veľkých dunajských rýb zvaných vyza. Bolo natoľko chutné, že sa pokladalo za pochúťku aj na kráľovských dvoroch. Komárňania ho často vozievali nielen do Bratislavy, Varšavy či Prahy. Jestvujú dokonca záznamy, že v rokoch 1581 a 1582 ho dopravili až do Paríža, na dvor francúzskeho kráľa.
Roku 1785, keď začali stavať komárňanský kalvínsky kostol, potrebné množstvo červeného smreka doviezla karavána dvesto vozov až zo Srbska. Naisto aj preto furmanskí gazdovia počas bohoslužieb vždy sedávali v prvých laviciach.
Múdri a vážení
Krédom furmanských gazdov bola statočnosť a vzájomná súdržnosť. A keďže tieto zásady striktne dodržiavali, vždy patrili k najváženejším občanom. Všetci vedeli čítať aj písať, ovládali viacero jazykov, doma mávali vlastnú knižnicu a písali si rodinné kroniky. Počas nedieľ nosili tmavomodrý sviatočný odev ozdobený striebornými gombíkmi veľkosti orecha.
Ich život bol naoko romantický, ale aj nebezpečný. Veď nikdy sa nedalo vedieť, či sa všetci vrátia z ďalekej púte. Azda preto ich nevesty pri sobáši nemávali biele, ale čierne šaty.
