KOMÁRNO. Roku 1951 už stáli nové komárňanské lodenice, v ktorých sa – nie bez ťažkostí – práve rozbiehala výroba. Nie div, že Škodove závody, ako sa vtedy lodenice nazývali, figurovali takmer na každej stránke kroniky. Niektoré udalosti vnímame s uznaním, nad inými sa pousmejeme.
Za odmenu do susedného mesta
Veľkolepej udalosti, o ktorej informovali všetky vtedajšie médiá, bolo Komárno svedkom 25. marca 1951. Vtedy sa na dunajskom hraničnom moste stretlo päťsto mladých ľudí z Maďarska a rovnaký počet od nás, aby vyjadrili spoločnú vôľu žiť v mieri. „Slovenská mládež veľmi srdečne pozdravovala maďarských hostí,“ uvádza kronika. Po plamenných rečiach si vedúci delegácií „za búrlivého nadšenia mládeže oboch štátov“ vymenili zástavy svojich organizácií. Na čele slovenskej časti manifestujúcich kráčali mladí škodováci.
Ako spomenuli pamätníci, mladí chlapci a dievčatá dostali po skončení slávnosti na tie časy nezvyčajný dar – mohli sa na tri hodiny organizovane pozrieť do susedného štátu, teda Maďari do Komárna a naši do Komáromu. Vraj v časoch, keď boli hranice takmer hermeticky uzavreté, mladí ľudia si túto vymoženosť vysoko vážili.
Normy, ach normy...
V polovici októbra 1951 sa otvorila nová etapa v živote lodiarov: v halách sa začala stavba prvej zo série osobných lodí a spustili na vodu prvý riečny remorkér – obe plavidlá pre vtedajší Sovietsky zväz. Noviny boli plné chválospevov na počiny ľudí, ktorí vysoko prekračovali normy. Napríklad v komárňanskom stredisku Vinárskych závodov, kam putovalo hrozno od Šamorína po Štúrovo, mali pred Vianocami taký zhon, že plán plnili na 190 percent.
Boli však aj onakvejší rekordéri. Napríklad dvaja lisovači z lodeníc plán plnili takmer na tristo percent. Dokonca rysovači Vávra a Plaško z Dubnice nad Váhom, ktorí prechodne pracovali v lodeniciach, dosiahli 833-percentné plnenie výkonných noriem. Čo k tomu dodať? Hádam iba toľko, že dalo sa to len vtedy, keď bola norma mäkšia od páperia.
Kým dostali prvú výplatu
Vyskytli sa však aj pozitívne prístupy, napríklad v starostlivosti o budúcich pracovníkov, ktorých bolo stále málo. Ako každá väčšia fabrika, aj lodenice mali svoje odborné učilište. Stalo sa tradíciou, že na začiatku aj na konci každého školského roka medzi učňov prišiel sám podnikový riaditeľ, ktorý sa s mladými aj inokedy ochotne porozprával o ich budúcom smerovaní života v lodeniciach.
V Škodových závodoch učňov druhého ročníka slávnostne vyradili 28. júna 1951. Vyučení mohli po vyradení ostať ešte dva týždne zadarmo v internáte. Takto až do svojej prvej výplaty dostávali bezplatne ubytovanie a stravu, čo podistým znamenalo aj veľkú pomoc pre rodičov.
Jedna z posledných lodí, ktorá zatiaľ opustila lodenice. Foto: Milan Drozd
