VEĽKÝ LÉL. Aj keď človek minulých desaťročí zavše necitlivo zasiahol do prírody ostrova medzi Dunajom a jeho mŕtvym ramenom, život tu odolal civilizačným prvkom. Preto aj dnes je ukážkou nefalšovanej podunajskej krajiny s mnohými originálnymi zákutiami, ba je na ňom aj kúsok ozajstného pralesa.
Po siedmich suchých rokoch došli ochranári
Roku 2006 celú 250-hektárovú plochu ostrova kúpilo, alebo od vlastníkov pozemkov dlhodobo prenajalo Bratislavské regionálne ochranárske združenie. Od toho času sa tu všetky zásahy ľudí podriaďujú požiadavkám ochrany prírody.
„Sedem rokov po zániku štátnych majetkov sa na ostrov nikto ani poriadne nepozrel, nuž mali sme čo robiť, aby sme ho čo najskôr v plnom rozsahu navrátili matke prírode,“ povedala pre MY Katarína Tuhárska, pracovníčka ochranárskeho združenia. „Napríklad hlavové vŕby nikto neorezával. Bez tohto omladzovacieho procesu sa viaceré rozpadli alebo celkom vyvalili, čím sa zničili skrýše pre vtáky hniezdiace v dutinách. My sme orezávanie obnovili, čím sme viacerým ľuďom z okolia dopomohli dostať sa k lacnému palivovému drevu.“
Od jari na paši
Na ostrovných lúkach sa od nepamäti od jari do jesene pásli domáce hospodárske zvieratá. Ochranári v tejto tradícii vytrvalo pokračujú. Žírne lúky, občas zalievané dunajskou vodou, v súčasnosti spása sedemdesiat kusov hovädzieho dobytka, sto oviec, dvadsať kôz a osem koní huculského plemena, no po čase sa stádo rozrastie. Už gazdovia pred stáročiami vedeli, že pasenie je výhodný spôsob výživy zvierat. Navyše, zvieratá lúky výdatne pohnoja a hmyz v ich truse je zdrojom potravy pre vtáky. Dá sa teda povedať, že štvornožci vábia na ostrov operencov.
Po rozoraní niektorých lúk v minulých desaťročiach sa usalašila na ostrove agresívna burina s poetickým názvom zlatobyľ. Nemá tu čo hľadať, preto sa ochranári všemožne usilujú zbaviť sa jej. Dalo by sa to chemickými prostriedkami, no to je v príkrom rozpore s ich zásadami, preto túto nepríjemnú robotu zverili pasúcim sa zvieratám. Tie sa činia tak vytrvalo, že zlatobyľ sa pomaly stráca z ostrova.
Aby tiekla voda aj v ramene
Ochranári rozvešali búdky, v ktorých by sa mali usadiť v prvom rade takmer vyhynuté operence. Je to aj súčasť celoeurópskeho úsilia na záchranu ohrozených lietavcov Podunajska, do ktorého sa bratislavské združenie aktívne zapája v rámci cezhraničného projektu. V mokradiach sledujú výskyt ohrozeného cicavca hraboša severského panónskeho (nie je to hraboš poľný, ktorý nám robí škody na roliach i v záhradách). Každú jar na ostrov prichádzajú milovníci prírody, aby vysadili desiatky sadeníc drevín, ktoré tu odjakživa mali domovské právo – vŕb, topoľov a dubov.
Ochranárov a súčasne hospodárov čaká na ostrove ešte jedna poriadne ťažká úloha: doriešiť celoročné zásobovanie mŕtveho ramena Dunaja tečúcou vodou. V dôsledku dávnejších aj celkom nedávnych vodohospodárskych úprav je jeho riečisko väčšinou suché. Ak sa tento neľahký zámer podarí, potom sa tri kilometre dlhý a osemsto metrov široký pás pevniny opäť stane ozajstným ostrovom.
