Nehádžte všetkých bezdomovcov do jedného vreca

Niektorí bezdomovci si zo svojej situácie zobrali ponaučenie a hľadajú z nech východisko. Bez pomoci to však nejde, zdôverila sa nám jedna z nich.

NOVÉ ZÁMKY. Nedávno mala moja dcéra – druháčka napísať krátky sloh o tom, čo pre ňu znamená pojem domov. Nepochopila celkom jeho význam, tak som sa jej snažila opísať ten pocit bezpečia, ktoré v nás toto slovo evokuje.

Naozaj. Zamysleli sa už niekedy nad tým, aké je len príjemné prísť domov po vyčerpávajúcom dni? Domov, k rodine, do svojej „skrýše" pred svetom, do pohodlia svojej obývačky, do mäkkej postele.

Prísť o to všetko môže pre hocikoho znamenať obrovský šok. Bezdomovci nie sú iba ľuďmi, ktorí nemajú strechu „nad hlavou". Nemajú ani sociálne väzby, oporu v ťažkých chvíľach, často nemajú vôbec nikoho. Mnohí povedia: „Robiť nechcú, pijú - môžu si za to sami!" Nehádžte ich však do jedného vreca. Niektorí si to nezaslúžia.

Pomáhajú jej známi

Môžete ju stretnúť v centre Nových Zámkov, ako predáva náš týždenník alebo časopis Nota Bene. Patrí k tým, ktorí sa síce ocitli v nepriaznivej životnej situácii, no snažia sa z nej dostať. Nie alkoholom, ale prácou.

Alkohol je jej odporný. Neraz je svedkom toho, čo dokáže urobiť s človekom. Vidí však aj to, že situáciu nerieši. Nechce tak dopadnúť. Práve vďaka usilovnosti na ňu nezanevreli jej známi a večer čo večer ju prichyľujú vo svojich príbytkoch.

Trpký príbeh

„Na ulicu som sa dostala pred piatimi rokmi. Bývala som v jednoizbovom byte činžiaka na Komárňanskej ulici. Keď som prišla o prácu, bola som odkázaná na sociálny príspevok. Z tých 1800 korún som byt nevedela splácať, dlhy sa postupne nabaľovali. Keď som si opäť našla prácu, pár mesiacov bolo dobre. O 3-4 mesiace som však bola zas tam, kde predtým," hovorí 53-ročná žena, ktorej neľahký osud predčasne zafarbil vlasy na snehobielo.

Najťažšie je prečkať zimu, teraz bola dlhá

„Nemal mi kto pomôcť. Nemám súrodencov, aj rodičov som už pochovala. Ak by mi aj bratranci či sesternice požičali, nevedela by som im to ako splatiť," dozvedeli sme sa. „Už je to päť rokov, čo som „vonku". Najhoršie je prečkať zimu. Teraz bola veľmi dlhá," hovorí potichu.

„Zo začiatku to bolo veľmi ťažké. Spávala som na železničnej stanici. Aj to posediačky. Keď sme si ľahli, prišli nás odtiaľ vyhnať policajti. Chodievali tam aj opilci, preto tam hliadkovali takmer stále," pokračuje. Do mestského útulku nešla, vraj je to pre ňu ďaleko. Našťastie, skoro vždy sa našla akási „dobrá duša", ktorá ju ponúkla jedlom a zabezpečila nocľah.

„Bývala som v chatke, v letnej kuchynke, aj v hospodárskej budove vedľa domu. Mám známych, ktorí mi pomáhajú. Spýtajú sa, jedla si už dnes voľačo? Poď, daj si. Niektorí ma zavolajú aj hore."

Na otázku, koľkokrát denne sa naje, hovorí: „Niekedy dvakrát, niekedy len raz. Kedy ako. Jeden deň je lepšie, druhý horšie."

Privyrába si predajom časopisov

Je zamestnaná na aktivačné práce a predáva časopisy. „Už druhý rok chodím na zimný štadión upratovať chodby, tribúny, záchody. Dostávam 125 eur na mesiac. To mi stačí - aj nestačí. Niekedy nám privezú zo škôl balíky s jedlom. Inokedy mi zas darujú oblečenie s tým, nech staré zahodím."

Privyrába si predajom časopisov. "Nota Bene stojí 1,40 eur, z jedného výtlačku mi zostáva 70 centov. Okrem toho predávam aj Naše novosti, mám na ne stálych kupcov. Oceňujú, že ľudí neotravujem. Ticho sedím na lavičke - kto má záujem, ten si noviny kúpi. Vidia aj to, že peniaze nemíňam na alkohol. Radšej si kúpim dajakú sladkosť alebo sadnem do cukrárne „ako panička"," smeje sa.

Priatelia nad zlato

„Na rozdiel od ostatných, ja mám to šťastie na priateľov. Mnohým som pomohla voľakedy ja, teraz mi to opätujú. Možno práve to ma drží „nad vodou". Vidím, ako väčšina bezdomovcov začne „chlastať". Myslia si, že na všetko zabudnú a všetko bude dobré. Padajú tak hlbšie a hlbšie do diery," netají svoj názor. Namiesto alkoholu jej robia radosť krstné deti. V taške im nesie veľkonočné čokoládové vajíčka.

„Teší ma, keď prídu za mnou, opýtajú sa, ako sa mám. Veľmi ich mám rada," kotúľajú sa jej slzy z očí.

V rozprávaní ju vyrušia iba kostolné zvony. Vraj už musí ísť, začína sa omša. Vieru v Boha ani v lepší svet nestratila. Stále neprestáva snívať o vlastnom byte. O mäkkej posteli a vlastnej kuchynke. O vlastnom domove ako z druháckeho slohu.