V priebehu jedného dňa sa hlavné námestie zmenilo na bojisko s ruinami zbombardovaných domov. V sobotu tu od rána dunela streľba z automatických zbraní i výbuchy delostreleckých granátov.
NOVÉ ZÁMKY. Scény zo záverečných oslobodzovacích bojov boli finálovým podujatím dvojdňového programu, ktorými si pripomenuli koniec druhej svetovej vojny, obete bombardovania a holokaustu.
Hovorili o vojne a obetiach
V piatok predpoludním sa v dome kultúry konali prednášky s diskusiou. S prednáškami vystúpili František Daniel a podplukovník vo výslužbe Štefan Zupko. Zúčastnili sa Novozámčania od žiakov škôl až po pamätníkov, ktorí bombardovanie zažili na vlastnej koži.
František Daniel, zberateľ a predseda občianskeho združenia Za tromi mostami – spoluorganizátora podujatia, okrem prednášky pripravil vo vestibule domu kultúry osem metrov štvorcových fotografií a dokumentov pripomínajúcich tri bombardovania Nových Zámkov. „Jedným z cieľov združenia je postaviť pomník obetiam náletov, pri ktorých zahynulo asi štyritisíc ľudí. Podarilo sa nám objaviť hromadný hrob zabitých Novozámčanov, chceme ho upraviť a starať sa oň,“ povedal pre MY. Vojenské aspekty náletov na Nové Zámky rozobral Š. Zupko.
Bojovali podľa skutočnosti
V sobotu od rána si ľudia na námestí mohli pozrieť vojakov a zbrane, ktorými mali zviesť simulovaný boj o námestie. Priebeh bitky chronologicky zodpovedal udalostiam z marca 1945. O Nové Zámky sa neviedli mohutné boje – väčšina nemeckých vojakov bola zabitá pri poslednom bombardovaní mesta.
Vojaci Wehrmachtu a maďarskej kráľovskej armády, ktorí záverečný útok Červenej armády prežili a nestihli ustúpiť, sa chceli vzdať. Rusi však zajatcov nebrali a všetkých zastrelili. Ukážka na námestí bola pomerne verným obrazom výzbroje a výstroje vtedajších vojsk. Zákopy, poľná nemocnica, dymové aj zvukové kulisy boli skutočne pôsobivé.
Nie je to hra, ale história
„Nie je to hra, ale čo najväčšie zachovanie historickej vernosti,“ hovorí člen Klubu vojenskej histórie Levice Roman Molek (na námestí predstavoval nemeckého radistu v hodnosti obergefreitera).
„Musíme sa vedieť na bojisku pohybovať, obsluhovať techniku, v nemčine vydávať povely. Keď sa človek stane členom klubu a zaradia ho do tvaru, väčšinu sa naučí od kolegov.“
Jeho automat je replikou nemeckého typu MP40, väčšinu výzbroje a výstroja tiež vyrobili len nedávno. Originály patria do vitríny, pretože by sa pri podobných ukážkach poškodili. V kluboch si však mnohé veci vyrábajú či opravujú sami. „Už pri prijímaní členov prihliadame, či je niekto zručný krajčír, zbrojár alebo mechanik. A hlavne sme kamaráti a snažíme sa navzájom si pomáhať,“ dodáva.
Na námestí spolu bojovala asi stovka členov klubov vojenskej histórie zo Slovenska, Česka a Maďarska. Pešiaci na oboch stranách boli vyzbrojení dobovými samopalmi, pištoľami a guľometmi. Diváci tu videli aj dva džípy, vojenské sajdky, mínomet, tri mobilné a jeden bezzáklzový kanón.
