Púťou k hrobu svätého Jakuba získala vnútornú slobodu a zistila, že cesta je dôležitejšia ako cieľ.
NOVÉ ZÁMKY. Zsófia Fodor zdolala temer sedemsto kilometrov, aby sa dostala na pútnické miesto El Camino.
Splnil sa jej sen
Absolvovať cestu svätého Jakuba je náročné, tvrdí Novozámčanka. Lákal ju však mesiac bez stresu a techniky. „Vyvetrala" si hlavu a ujasnila si ciele do ďalšieho života.
Cesta sv. Jakuba, po španiesky Camino de Santiago alebo iba El Camino je púť vedúca do španielskeho mesta Santiago de Compostela. Podľa legendy sa v tunajšej katedrále nachádzajú telesné pozostatky svätého Jakuba.
Čoraz viacerí siahajú po turistickej obuvi, aby cestu zdolali. Zsófia o púti počula prvýkrát pred tromi rokmi, odvtedy ju táto myšlienka zamestnávala. „Jeden známy ju absolvoval. Čítala som však o nej aj knihu. Nemyslela som, že sa mi sen naplní tak rýchlo," začína svoje rozprávanie bývalá žiačka Gymnázia P. Pázmáňa, v súčasnosti študentka masmediálnej komunikácie Univerzity Gáspára Károliho v Budapešti.
Mesiac putovania
Dvadsaťročná dievčina vedela, že zhruba mesiac bude musieť vstávať ráno o piatej a denne prejsť 8-10 kilometrov. Keď sa jej naskytla príležitosť pocestovať do Španielska, nechcela ju vynechať.
„Z Bratislavy sme leteli do Barcelony, odtiaľ sme cestovali autobusom do Pamplóny. Samotná cesta nemá začiatok. Mnohí sa vydajú spred svojho domu a potom mesiace putujú. Niektorí prichádzajú z Francúzska, my sme vyrazili z hlavného mesto provincie Navarra," opisuje Zsófi.
Pútnici mali zabezpečené lacné ubytovanie, tzv. albergue. Niekedy spali v jednej miestnosti desiati, inokedy ich bolo aj sto. Podľa finančných možností sa stravovali v reštauráciách, ktoré ponúkali menu vyslovene pre pútnikov. Stravu si okrem toho kupovali v supermarketoch či v kaviarňach.
Zahĺbila sa do svojich myšlienok
„Cesta je rôznorodá - skladá sa z menších obcí, mestečiek i veľkomiest. Každý kraj bol niečím výnimočný. Pre niektoré boli typické hory, pre ďalšie zas roviny. Prešli sme mestami Leon alebo Burgos," pokračuje.
„Mnohí vravia, že táto cesta je mystická. Niekto si možno myslí, že sa na nej dejú zázraky, ide však skôr o to, že sme odrezaní od civilizácie. Berieme si so sebou iba tašku a náš každodenný program sa skladá z jedenia, pitia, spánku, no a, samozrejme, z chôdze. Nemali sme k dispozícii internet ani televízor. Obklopoval nás pokoj, miestami sme boli odrezaní od civilizácie. Strávili sme mesiac bez stresu a problémov, iba sami so sebou, resp. ďalšími súputníkmi," hovorí Zsófia. Zobrala si síce so sebou mp3 prehrávač, no nakoniec si radšej pospevovala alebo bola zahĺbená do svojich myšlienok.
Púť nie je zábavou
Do Santiaga dorazila na slávnosť sv. Jakuba. „Bolo to veľkolepé. Na námestí sa konala svätá omša a zúčastnil sa jej dokonca aj španielsky kráľ. Na konci púte som však zažila sklamanie, pretože tam už išlo o komerčný turizmus," dozvedeli sme sa.
„Za absolvovanie posledných kilometrov sme dostali pamätnú listinu. Mnohí preto absolvovali iba túto časť púte, a nie celých 700-800 kilometrov. Rušilo ma najmä to, že púť poňali ako zábavu a skupinky mladých rušili ostatných pútnikov svojím smiechom a hudbou," opisuje.
Cesta k hrobu svätého Jakuba je jediná púť zaradená do svetového dedičstva UNESCO. Podľa legendy sa pod bazilikou nachádzali telesné pozostatky sv. Jakuba. Či to je pravda, nevedno. Bazilika je však prekrásnou stavbou z obdobia roku 1100.
Symbolom tejto púte je mušľa, ktorej označenie so žltou šípkou sprevádza celou cestou pútnikov. Tunajší obyvatelia si ich vážia. „Obyvatelia dediny sa nás pýtali, ako sa máme, ponúkli nás aj jedlom," hovorí Zsófi, ktorá zažila mnoho zaujímavých momentov. „Raz ma veľmi bolela noha a v maličkej obci som sa zastavila, aby som si odpočinula a napila sa. Keď som chcela pokračovať v ceste, prišiel ku mne chlapec. Vysvitlo, že je majstrom v reiki. Mala som si zatvoriť oči a jeho energia ma zbavila bolesti. Ďalšiu časť cesty som sa cítila oveľa lepšie."
Chcela zmenu
Sú takí, ktorí cítia vnútornú pohnútku, aby absolvovali púť. Nájdu sa aj takí, ktorí tam idú z viery. Mnohí sú jednoducho podať výkon. „Ja patrím do prvej skupiny. Neviem to presne opísať, chcela som dosiahnuť akúsi zmenu vo svojom živote. Myslím, že sa mi to podarilo. Môj život nabral iný spád, mám plno nových cieľov. Hovorí sa, že cesta je dôležitejšia ako cieľ. To platí aj pre mňa. Ja som si ani nevšimla, že som prišla cieľom. Možno to bolo aj pre spomínané rušivé momenty.
Boli chvíle, keď som to temer vzdala. Vtedy som prišla na to, že veci v živote by sme mali robiť z vlastného presvedčenia," uzavrela.
Ubytovňa pre pútnikov. Niekedy spali v jednej miestnosti desiati, inokedy ich bolo aj sto.
Španielky. Obyvatelia boli k pútnikom milí.
Dvadsaťročná dievčina vedela, že zhruba mesiac bude musieť denne prejsť 8-10 kilometrov.
