Tibor Újhelyi je napriek tomu vyhľadávaným masérom, v novozámockej fakultnej nemocnici pracuje už 24 rokov.
NOVÉ ZÁMKY. Predstavte si, že vidíte ako cez nezaostrený ďalekohľad alebo nevidíte vôbec. Potrebujete zájsť do obchodu, chcete si niečo zapísať, potrebujete dačo vybaviť na úradoch, dopraviť sa do práce. Narážate na neozvučené semafory pre chodcov, chýbajúce vodiace línie a reliéfne značenie, nedostatočne označené prekážky výkopy či lešenia.
Pohyb bez zraku na ulici je azda najproblematickejší aj pre Tibora Újhelyiho Napriek tomu žije plnohodnotným životom. Chodí do práce, venuje sa svojim záľubám. Vďaka svojej práci maséra sa stretáva s množstvom ľudí a paradoxne práve on im pomáha zabudnúť na problémy všedných dní a uvoľniť sa od stresu.
Oslepol ako trinásťročný
Tibora aj jeho psa Beckyho poznajú temer všetci zamestnanci nemocnice. Máloktorý z nich sa ho však odvážil spýtať sa, kedy prišiel o zrak. „Mal som trinásť rokov. Oslepol som z jednej chvíle na druhú v dôsledku úrazu. Našiel som protiletecký náboj. Vedel som, že sa s ním nehodno zahrávať, moja zvedavosť však bola väčšia. Vybuchlo mi to v rukách," opisuje udalosti spred tridsiatich rokov. Na predmety a farby si však dodnes pamätá. Vie si ich predstaviť, a to je vraj jeho výhodou oproti človeku, ktorý je nevidomý od narodenia.
Po úraze s trvalými následkami trávil svoj čas namiesto školy v nemocnici. Nemohol sa vrátiť medzi spolužiakov, musel do špeciálnej školy pre nevidiacich v Levoči. „Naučil som sa čítať, písať, neskôr som navštevoval masérsku školu," spomína Tibor.
Možnosti zrakovo postihnutých na trhu práce sú dodnes obmedzené. Väčšina z nich robí maséra alebo spojovateľa. „Neviem, či ešte existuje aj niečo iné. Ja som si z možností vybral tú, ktorá sa mi najviac páčila," vysvetľuje sympatický štyridsiatnik, ktorého na ceste do práce sprevádza jeho štvornohý spoločník. Pes poslušne čaká na svojho pána, kým nedostane povel. V nemocnici tak trávi aj on denne štyri hodiny.
Miestnosti pozná naspamäť
Na rehabilitačnom oddelení sa Tibor vyzná aj bez Beckyho. Po „labyrinte" sa pohybuje suverénne, ani za ním nestíham. „Je to zvyk," hovorí s ľahkosťou.
Vodiaci pes musí poznať najdôležitejšie trasy - so svojím nevidiacim pánom dokáže bezpečne obísť prekážky, podať spadnutý predmet, upozorniť na prechod cez cestu, nájsť schody či dvere. „Na miestach, kde sa zrakovo postihnutý človek denno-denne pohybuje, sa takéto problémy nevyskytujú." A keby náhodou predsa, kolegovia radi pomôžu: „Tiborko, troška viac doľava," naviguje sestrička.
Internet namiesto slepeckého písma
Psov vycvičuje asociácia a odovzdáva ich majiteľom vo veku dvoch rokov. „Neskôr dozrie aj rozumovo a môže absolvovať špeciálny výcvik. Becky je so mnou už sedem rokov. Je miláčikom rodiny. Predtým som mal vlčiaka," prezradil Tibor Újhelyi. Na otázku, na aké prekážky naráža denno-denne a ako vníma zrakovo postihnutých ľudí spoločnosť, odpovedá: „Buď mám len šťastie, no mám samé pozitívne skúsenosti. Nikdy som nemal problém. Dokonca aj na úradoch mi pomáhajú a vychádzajú v ústrety," netají. Zo sociálneho príspevku si zaobstaral ozvučený počítač, v posledných rokoch tak môže mať o všetkom prehľad. „Internet aj nám ponúka neobmedzené možnosti. Literatúra v Brailovom slepeckom písme už stratila svoju funkciu. Viac-menej sa komunikuje v elektronickej podobe, všetko sa zdigitalizovalo, všetko je na internete. A to, čo tam nie je, ani neexistuje," vysvetlil.
Prekvapil ma aj ďalší fakt. Tibora som sa pýtala na to, ako vníma verejné priestranstvá plné prekážok, schodov či budov s absenciou bezbariérových prístupov. „Schody sú pre nevidomých orientačným bodom. Práve preto mi vôbec nevadia," uzavrel.
