Ako to celé začalo (spomienky Jozefa Černeka, riaditeľa Domu Matice slovenskej v Komárne).
Môjho otca každý v dedine volal Ujco. Mal päť sestier a pre všetky ich deti bol teda Ujec, zrejme tam niekde to vzniklo a ujalo sa to v celej dedine. Ak ktosi potreboval čosi opraviť, vždy sa obracal na otca. „Vezmeme to k Ujcovi, on s tým čosi urobí..." A skutočne, bol naozaj šikovný a spolu s bratom Mirom či so synovcom Stanom, opravovali, zlepšovali, vytvárali všetko, čo pomáhalo obrábať pôdu, či starať sa o statok.
Kedysi dávno dokonca vynašiel čosi, čo sa dodnes používa v sejačkách. Dostal aj akúsi cenu, bola však ťažko komunistická a na také sa dnes už nespomína. Doma sme mali dielňu, kde sa denne zúrivo zváralo, brúsilo, opravovalo a na dvore temer vždy stál nejaký stroj, ktorý čakal na opravu alebo prerábku.
Hoci Ujco nemal problém opraviť elektrinu, motor, či vyrobiť drevenú rúčku na motyku, či vylepšiť plečku na kukuricu, vždy ho to ťahalo najmä k železu a kováčstvu. Dokonca si kdesi nahonobil aj malú vyhňu. Že ju raz poskladá a na dôchodku bude kuť.
V malej dedinke, kde sme žili (Horná Zlatná), okres Komárno, bývalo v tom čase niečo okolo 60 ľudí. Z toho možno polovica patrila k rodine Černekových. Nikdy sa tam nežilo ktoviako ľahko, ale biedu sme netreli. Najmä vďaka súdržnosti rodiny. Všetko sa totiž robilo spolu. Ak niekto robil zabíjačku (zakáľačku), vždy sa na tom zúčastňovala celá rodina. Väčšina mäsa sa potom rozdala. Keďže rodiny bolo dosť, zabíjačiek bolo v sezóne toľko, že každý mal vždy čerstvé mäso.
Súdržnosť sa prejavovala aj v obrábaní pôdy. Keď sa sadila paprika či majoránka, čím si všetci prilepšovali k rozpočtu, sadili všetci najprv u tety Margity, potom u tetky Hely, neskôr u nás a tak to prešlo celou dedinou. Tak bolo aj so zberom zeleniny. Všetci si pomáhali ako mohli. Bolo to úžasné, jednak deľba práce, pretože každý robil, čo najlepšie vedel a jednak rodina mala kedy udžiavať vzťahy a držať spolu.
Už je to 25 rokov, čo nás otec opustil.
V ten hlúpy deň, po jeho 57. narodeninách, šiel traktorom, bez techničáku, po štrk. Dostavoval maštale pre prasiatka, cez hlavnú cestu len potreboval prejsť. To však stačilo hliadke na to, aby ho zastavili. Namerali mu alkohol v krvi. Muselo to byť pre neho riadne potupné a navyše vodičák potreboval aj k práci. Tak sa, zrejme v skrate, rozhodol, že vyhňu už nikdy skladať nebude. Bolo to strašné. Z pohrebu si pamätám len toľko, že tam bolo neuveriteľné množsto ľudí. Mali ho naozaj radi.
V roku 2008 som s deckami z Dramaťáku dával do poriadku dom a záhradu, keď bola mama na dovolenke. Orezali sme ovocné stromky a z buriny spravili celkom pekný trávnik. Decká boli síce umorené ťažkou prácou, ale vládla tam veľmi príjemná atmosféra. Ako kedysi s otcom, tetkami a celou rodinou pri sadení či zbere. A vtedy mi napadlo, skúsiť spraviť festival.
Tak sme sa s mládežou pustili do toho. Bolo treba pripraviť dom pre 36 ľudí. Z maštalí sme spoločne spravili šatňu. Zrušili priečky, odpálili hrdzavé válovy, dokonca časť steny omietli a vymaľovali.
Ja som sa pustil do zvárania. Vytvoril som z dvoch starých sudov systém na ohrev vody. Zabil som tým dva dni a trochu to na dvoch miestach presakovalo, ale funguje.
Moji mladí umelci dokonca vykopali latrínu. Vlastne ju vykopala naša primáška Julka.
To bolo pred šesnástimi rokmi. Odvtedy sme ju kopali ešte dvakrát a medzičasom sme sa vzali.
Dedinčania, najmä moji bratranci, keď sa dozvedeli, čo chystáme, nám ihneď začali pomáhať. Spoločne s Robom (naším basákom z hudby) postavili javisko, dokonca sa pomocou foliovníkových konštrukcií podarilo aj prikryť ho.
Trochu s obavami sme v piatok spustili otvárací ceremoniál. Na otcovej záhrade. Mali sme vypredané. Z dediny tam bol každý. Dokonca sme mali aj zahraničnú účasť. 36 účinkujúcich pripravilo pre 42 obyvateľov dedinky Horná Zlatná dvojdňový festival. Boli sme v telke a dostali sme titul: “Najmenší festival na Slovensku.”
Pre mňa však najviac znamenalo, že sa decká bavili a moja najstaršia sesternica Eva poznamenala: „Až som mala slzy v očiach, Ujco by bol na teba hrdý, čo si urobil." A jej brat Stano dodal: „A možno viac ako na festival by bol hrdý na to, že si sudy zváral Ty, síce zle, ale zváral..."
Oni patria z detí otcových sestier k najstarším a teda asi boli prví, ktorí môjho otca nazvali Ujcom. Tak som mini festival za domom v Hornej Zlatnej nazval Ujcov mini fest za domom.
Odvtedy utiekli roky, Rebeli aj Dramaťák vyrástli. Ročne spravíme 40-50 predstavení… Napriek úspechom máme aj svoje a ťažké problémy. Budova, kde sídlime má finančné ťazkosti a už nás raz pref istým krachom musel zachrániť premiér Fico (2017) a v roku 2022 sa nám ľudia vyzbierali na o 320% navýšené faktúry za plyn.
Ujcov festival sme ale zatiaľ spravili každý jeden rok. Prvý deň sa predstavuje Dramaťák (tento rok Divadlo Komora) a druhý deň Slovenskí rebeli.
Našim hosťom - divákom, dokonca aj varíme.
Tento rok 26. a 27. júla.
