V roku 2023 nebolo príliš veľa slovenských športových kolektívov, ktoré sa kvalifikovali na podujatia najvyššieho svetového rangu.
Jednou zo svetlých výnimiek bolo reprezentačné mužstvo Slovenska v malom futbale, ktoré sa na prelome októbra a novembra zúčastnilo majstrovstiev sveta v Spojených arabských emirátoch.
Vo výbere trénera Branislava Škorca nechýbal Novozámčan Adam Bombicz, ktorý sa po domácom európskom šampionáte 2022 v Košiciach vo veľmi dobrom svetle ukázal aj na svetovom fóre.
V rozhovore sme sa s ním vrátili k tomuto nevšednému a zaujímavému šampionátu.
Ako a kedy ste sa dozvedeli, že pocestujete na svetový šampionát a do akej miery vás to prekvapilo?
Skvelým zážitkom bol pre mňa už európsky šampionát v roku 2022 v Košiciach a tak som nechcel chýbať ani na tom svetovom. Celý rok som sa snažil o to, aby som sa do nominácie na majstrovstvá sveta dostal. So svojim trnavským klubom Atletico som dvakrát vyhral domácu TOP LIGU a na turnaji majstrovstiev Slovenska v Korni pri Čadci som bol najlepším strelcom.

S výberom som absolvoval celú prípravu. Trikrát štvordňové sústredenia v Púchove, v lete dvojzápas v Budapešti proti Maďarsku, ako aj prípravné stretnutie doma proti Česku.
Už počas prípravy sa so mnou tréner Škorec rozprával o tom, že by som mal byť v jeho tíme hrajúcim trénerom a skúseným lídrom na ihrisku aj mimo neho. Tušil som, že do Spojených arabských emirátov poletím a tak ma už oficiálna nominácia príliš neprekvapila.
V článku sa ďalej dozviete
- Aká bola cesta Slovákov na šampionát do Spojených arabských emirátov,
- ako sa im podarilo postúpiť zo skupiny,
- ako Adam Bombicz hodnotil účinkovanie mužstva na šampionáte,
- s čím sa museli vysporiadať účastníci majstrovstiev sveta,
- aké sú ďalšie plány Adama Bombicza v malom futbale.
Aká bola cesta do exotickej krajiny, ktorú mnoho ľudí pozná ako atraktívnu turistickú destináciu ?
Leteli sme 25. októbra z Budapešti do Dubaja a po päťhodinovom lete nás čakala ešte hodinová cesta autobusom do Ras Al Khaimah, kde sa šampionát hral.
Po príchode sme mali deň voľna, čo bolo dobré z hľadiska aklimatizácie. Pred prvým zápasom, ktorý sme hrali až 27. októbra, sme si ešte mohli raz zatrénovať na umelej tráve.
Zo skupiny sa vám podarilo postúpiť z prvého miesta. Opíšte nám, ako sa vyvíjala vaša situácia v nej?
Mali sme do šampionátu výborný vstup, čo je vždy veľmi dôležité. V prvom našom zápase sme zdolali Albánsko v pomere 2:0.
O dva dni nasledovali Angličania. Prvý polčas tohto duelu sme prehrali 0:1, ale po zmene strán sme dokázali výsledok otočiť aj vďaka môjmu gólu na 2:1. Záver zápasu však lepšie zvládol náš súper, ktorý vyhral 3:2 gólom v nadstavenom čase.
Rozhodujúci duel v skupine sme odohrali proti Francúzom, ktorí boli podľa mňa z hľadiska individualít, najkvalitnejším mužstvom na turnaji. Bol to skutočný zápas kto z koho.
My sme na postup potrebovali vyhrať, im stačila remíza. V 3. minúte sa mi podarilo otvoriť skóre, keď som loptu potiahol kolmo na bránu, vytvoril si dobrú streleckú pozíciu a poslal ju razantne k žrdi.
Po zmene strán sme na vyrovnávajúci gól súpera dokázali veľmi rýchlo odpovedať a bojovným výkonom sme si udržali tesné vedenie až do konca. Postup bol teda náš.

Hovorí sa, že takýto turnaj v skutočnosti začína až vyraďovacími zápasmi. Ako si v nich počínala slovenská reprezentácia?
V osemfinále sme narazili na Čiernu Horu, ktorá sa už v 4. minúte ujala vedenia. Potom sme však strelili päť gólov v rade a súperovi nedali prakticky žiadnu šancu. Ten stačil výsledok už iba kozmeticky upraviť. Nasledovalo štvrťfinále proti Maďarom. Súperovi, ktorého veľmi dobre poznáme a platí to aj opačne.
Na hracej ploche to bolo evidentne badateľné. Bol to zápas o jednom góle. Dali ho žiaľ po našej chybe Maďari a tešili sa z postupu medzi najlepšie štyri celky sveta oni. V závere som mal možnosť na vyrovnanie, ale gólovú strelu mi maďarský brankár chytil.
Ako by ste s odstupom času zhodnotili účinkovanie výberu Slovenska na šampionáte?
Povedal by som, že konečné 7. miesto na svete nie je zlé, ale každý športovec túži na takomto podujatí po medaily, na ktorú sme my žiaľ nedosiahli, hoci sme boli blízko k tomu, aby sme si o ňu mohli zahrať. Z tohto hľadiska je vo mne určité sklamanie.
Bolo podľa vás šťastným riešením usporiadať tento šampionát práve v Spojených arabských emirátoch?
Na túto otázku by som sa pozrel z dvoch aspektov. Na jednej strane to bol šampionát zorganizovaný na veľmi vysokej úrovni, najmä po ekonomickej stránke. Mne osobne sa splnil detský sen reprezentovať svoju krajinu na svetovom šampionáte, navyše v tak exotickej krajine, ktorá je vychýrenou turistickou destináciou a nie každý našinec si ju môže dovoliť navštíviť. Na druhej strane sme sa na turnaji museli vysporiadať s mnohými ťažkosťami, čo išlo rozhodne na úkor hry ako takej.
Veľmi vysoká vlhkosť vzduchu zapríčinila, že sme boli po piatich minútach spotení a mokrí ako myši. Voda z nás tiekla cícerkom. Tak sa spotiť nemáme šancu v domácich podmienkach ani v celom zápase. Na začiatku takmer každého zápasu bol povrch s umelou trávou tak klzký, že bol na ňom veľký problém sa vôbec zastaviť.
Žiaľ, kvôli tomu prišlo aj k niekoľkým vážnejším zraneniam. O niečo sa to zlepšilo po niekoľkých minútach, keď sme časť hracej plochy vyšúchali. Pripomínalo to obľúbenú atrakciu z našich kúpalísk, keď v gumenej nafúknutej aréne poliatej vodou, hrajú proti sebe dve družstvá v prilbách. Tu je však cieľ úplne iný.
Štadióny boli situované veľmi blízko mora a tak sa neraz stalo, že odkopnutá lopta skončila práve v ňom. Usporiadatelia tak museli v priebehu šampionátu doplniť sadu zápasových lôpt.

Po týchto nevšedných zážitkoch, aké sú vaše ďalšie plány v malom futbale?
V lete sú majstrovstvá Európy v Bosne a Hercegovine, ktorých by som sa ešte chcel zúčastniť ako hráč. Medaila z tohto podujatia by bola pre mňa skutočnou čerešničkou na torte. Následne by som prepustil svoje miesto mladším a venoval sa trénerstvu, ktoré by ma rovnako bavilo.