„Vo výške nad 8000 m.n.m. sú v ľudskom tele anabolické procesy nahrádzané katabolickými procesmi. Človeku nechutí jesť a ani piť. Stráca telesnú hmotnosť. Mozog pri enormnom nedostatku kyslíka funguje úplne inak a inak vyhodnocuje krízové situácie.“ Leoš Chládek – dlhoročný lekár československých horolezeckých expedícií v Himalájach. Povedali o Dušanovi Becíkovi:
„Dušan bol ambiciózny a nadaný na všetko do čoho sa pustil. „ Zoltán Demján – prvý československý horolezec na Evereste. /spolu s Jozefom Psotkom/
„Mal vždy všetko v hlave zrovnané, jeden z najinteligentnejších horolezcov, akých som poznal“ Igor Koller – šéf horolezeckého spolku JAMES.
Dušan Becík na vrchole ČHO-OJU. (zdroj: PS)Začínal v Tatrách ako väčšina našich horolezcov
Dušan Becík bol rodákom z obce Branovo v okrese Nové Zámky, kde prežil aj svoje detstvo . Tak ako väčšina slovenských horolezcov, aj on svoje prvé horolezecké kroky urobil vo Vysokých Tatrách. Postupom času získava skúsenosti a na konto mu pribúda vyše 120 hodnotných tatranských výstupov (aj v zime). Napr. zimný prechod hlavného hrebeňa (r.1980) . Lezie aj v Alpách (Triglav , Mt. Blanc, Les Droites), či v Peru v (Andách prvovýstup v západnej stene Rondoy a Mitturaya).
Rok 1985 bol zlomovým v kariére
Avšak zlom v jeho horolezeckej kariére prichádza v roku 1985, keď dostáva pozvánku od vtedy slávneho československého horolezca Jaromíra Stejskala na zimný výstup na ČHO OJU (8201 m.n.m.) alpským štýlom. V Himalájach predtým československé expedície liezli tzv. expedičným štýlom . Pre tento spôsob bolo treba aspoň 12 až 15 kvalitných horolezcov, ktorí postupne budovali výškové tábory a fixovali cestu.
Bol veľmi zdĺhavý a náročný na fyzickú aj psychickú pripravenosť chlapov. V polovici osemdesiatych rokov sa čoraz populárnejším stáva alpský štýl. Pri ňom lezú horolezci iba s nevyhnutnou výbavou, väčšinou vo dvojici a cestu na vrchol sa snažia absolvovať priamo iba s nevyhnutným bivakom. Je oveľa rýchlejší.
Ideálny partner pre alpský štýl lezenia
„Dušana Becíka som spoznal bližšie počas expedície v Peru , kde s Jánom Porvazníkom vyliezli prvovýstup na takmer 6000 – metrový RONDOY. Dušan to, čo vedel z iných hôr dokázal preniesť do Himalájí.
Na ČHO OJU mu nebolo treba nič hovoriť. Mal intuíciu, sám vedel, čo treba urobiť. Musím priznať, že Dušan nebol moja prvá voľba pre túto expedíciu, ale ukázalo sa, že je to ideálny partner pre alpský štýl lezenia“, hovorí Jarýk Stejskal.
Mal to byť prvý československý pokus v zimných Himalájach
Zimné lezenie v Himalájach v tých časoch povoľovalo Nepálske ministerstvo turizmu iba v období od 1.decembra do 15. Februára. Dnes už to nie je možné (pozn. autora). Pokus Becíka so Stejskalom mal byť prvým československým pokusom v zimných Himalájach. Expedícii predchádzala takmer päťmesačná príprava na Slovensku. Popri tvrdej príprave – kondičnej a lezeckej musela dvojica horolezcov zvládnuť zabezpečiť rôzne povolenia , devízový prísľub, výstroj, oblečenie, stravu, dopravu atď. Hlavne v hektickom závere sa Becík ukázal ako skvelý stratég a diplomat. Za bývalého režimu totiž niektoré veci fungovali úplne inak.
Chlapi cestovali rýchlikom do Moskvy. Odtiaľ sa presunuli do Taškentu. Potom leteli do Káthmándú. Písali sa prvé novembrové dni roku 1985. Stejskal až po prílete, keď si s Dušanom doprial pivo uveril , že pokus nadobúda reálne rozmery.
Československá dvojica súčasťou medzinárodnej výpravy
Dušan Becík a Jaromír Stejskal boli súčasťou medzinárodnej výpravy, ktorú tvorili – Roger Marshall (Kanada) – vedúci, Alan Burgess (Veľká Británia), Pete Athens, Sraig Ball Enger (obaja USA). Po rokoch Jarýk s úsmevom na tvári spomínal, ako si v Káthmándú dali jednému Indovi vyčistiť uši ihlou. Nebolo im vtedy všetko jedno. Veľkým hitom tam boli slnečné horolezecké okuliare. Chlapi doma nakúpili veľmi podobné za desať korún kus. Tam ich dokázali predať za dvesto rupií, čo bolo približne dvesto korún. Keď už ich tam nemali kde predávať, Dušan sa odviezol na motocykli do mesta vzdialeného asi 100 km a obchod pokračoval. Rupie potrebovali ako soľ . Jakmani a šerpovia neustále vyjednávali a vyhrážali sa.
Stali sa aj obeťami krádeží
Ešte pred cestou do základného tábora chlapi spod Tatier s úžasom na tvárach zisťujú, že im v došlej batožine chýbajú dôležité komponenty výstroja. Jarýkovi sa stratili výškové gamaše a Dušan postrádal upínacie pätky na mačky. Až neskôr sa ukázalo, že veci sa nestratili, ukradol im ich jeden z miestnych vyššie postavených šerpov. Neskôr zisťujú , že im chýbajú aj špeciálne výškové potraviny.
Kompromis kľúčom k úspechu
V rámci aklimatizácie Dušan trekoval pod Everestom vo výške asi 5000 m.n.m. . Neskôr sa spolu so Stejskalom presúva pod južné zrázy Lhoce. Prespali pod vrcholom Island Peaku (okolo 6000 m.n.m.). Obaja si však boli vedomí toho, že táto aklimatizácia by nemusela stačiť.
Strastiplná bola aj cesta do základného tábora. Spočiatku náklad niesli jaky. Zvieratá boli veľmi vyčerpané, keď sa brodili až po pás v hlbokom snehu. Dva z nich naložené sudmi s palivom sa zrútili do rokliny. Po zvieratách nastúpili domáci šerpovia – horskí nosiči.
Stany základného tábora postavili vo výške približne 5400 m.n.m. Prvý deň vyniesli nejaké veci do predsunutého tábora (6200 m.n.m.). Zastavujú a diskutujú. Vyčerpaný Stejskal navrhuje dva dni voľna a potom atak na vrchol. Becík nesúhlasí. Bojí sa straty času vzhľadom na zimné vrtochy počasia. Nakoniec urobia kompromis, ktorý sa neskôr ukáže ako kľúč k úspechu. Vystúpia do 7000 m.n.m., zložia veci, deň si oddýchnu v predsunutom tábore a ďalší deň už o tretej ráno varia čaj, polievku, rezance. Na konci dňa vyčerpaní a premrznutí zabivakujú vo výške 7400 m.n.m..
V noci ortuť teplomeru klesá až na mínus 30 stupňov Celzia. Keď sa ukladajú do spacákov vedia, že zajtra ich čaká neuveriteľne ťažkých 800 výškových metrov na vrchol.
Nesmierne ťažký výstup na vrchol
V to ráno iniciatívu opäť preberá Dušan. Už o druhej ráno má navarený čaj a kakao. Postupne do seba dostávajú okolo 6 litrov tekutín plus nejaké jedlo. Tekutiny sú dôležité, aby riedili hustú krv. Horolezec s hustejšou krvou rýchlejšie omŕza. Okolo 9 hodiny sa vydávajú na ohromne náročný výstup v exponovanom teréne v priam neľudských podmienkach. Silný vietor a mráz im neustále pripomína, že himalájska zima je ťažkým protivníkom.
Veľký úspech si Čechoslováci uvedomujú až neskôr
Keď dosahujú vrchol, Dušanovi víchor doslova vytrhne z rúk vlajku. Na vrchole nepobudli dlho. Potešili sa, pofotili a museli mazať dolu. Vietor ich občas priklincoval o stenu. Oddychovali v polohe ležmo. Podvečer sa na smrť unavení zvaľujú v stane.
Stretávajú sa so svojimi súpútnikmi. Sú totálne vyčerpaní a ledva si vedia navariť čaj. Kolegom z výpravy sa nedarí a dokonca nezaznamenávajú ani útok na vrchol . Dušan má omrznutý nos, preto sa čo najskôr snažia dostať do nižšej nadmorskej výšky a tepla.
Až neskôr na ceste zo základného tábora si Dušan Becík s Jaromírom Stejskalom plnými dúškami vychutnávajú svoj úspech. Prvý zimný výstup na ČHO OJU alpským štýlom za štyri dni – v tej dobe svetové absolutórium.
P.S. Už vtedy sa Dušan Becík začal vážne zaoberať myšlienkou vyliezť na Everest juhozápadnou stenou – tzv. Boningtonovou cestou alpským štýlom.
Hora, ktorú milovali, si ich ponechala navždy
V októbri 1988 v rámci projektu SAGARMATHA 88 najprv s Jozefom Justom zdolávajú Lhoce (8516 m.n.m.). Keď potom neskôr spolu s parťákmi Jozefom Justom, Petrom Božíkom a Jaroslavom Jaškom preliezli náročný zlom južnej steny Everestu vedeli, že cesta späť už nevedie. Hora, ktorú všetci tak milovali si ich ponechala navždy ....
„Náš otec bol od Žiliny a Dušan po ňom zdedil lásku k prírode, k horám. Keď sa dal na horolezectvo, mama sa oňho bála, ale otec bol naňho hrdý. Rád sa pochválil, keď sa o Dušanovi písalo v novinách, alebo sa objavil v televízii. Ako bratia sme boli dosť rozdielni – záujmami aj povahou. Ja som na rozdiel od neho neznášal výšky. Brat Dušan bol cieľa- vedomý a húževnatý človek, hoci nie robustný ale psychicky veľmi silný. Mali sme spolu dobrý vzťah, aj keď bol mladší, neraz bol voči mne kritický. Prízvukoval mi, že by som mohol dosiahnuť viac, že mám na to. Choď za svojim cieľom, vravel, ale správaj sa tak, aby si mal kamarátov nielen po ceste na vrchol, ale aj keď budeš z neho zostupovať. Dúfam, že som ho nesklamal, a že by bol na mňa hrdý, ako som naňho hrdý ja“, hovorí Stanislav Becík, Dušanov brat.
Použitá literatúra: J.Stejskal, M.Vranka : Zabudni na Everest, Šport 1989, I.Dieška a kol. : Horolezectvo – encyklopédia, Šport 1989
