Autorka je Novozámčanka, ktorá 20 rokov žije v Taliansku. Posledných 13 rokov býva na severe, pri Padove, v regióne, ktorý je jedným z najviac postihnutých koronavírusom.
Pandémia sa počas marca v Taliansku veľmi rýchlo rozšírila.
V televízii každodenne sledujeme oficiálne hlásenia spojené s tlačovou konferenciou, kde nás oboznamujú s číslami: koľko sa spravilo testov, koľko je z toho pozitívnych, koľko chorých je hospitalizovaných, koľko je na intenzívkach a koľko potrebuje pľúcnu ventiláciu, koľko je doma bez závažnejších príznakov, koľko ľudí sa uzdravilo. A koľko je mŕtvych.
Ľudské životy však nie sú holé čísla. Štatistiky hovoria, že priemerne denne umiera viac Talianov na koronavírus, než ako ich umieralo denne počas Prvej svetovej vojny.
Počúvať tieto informácie je strašné. I novinári ich nazývajú bollettino di guerra, „správy z frontu“.
V určitom okamihu umieralo v Lombardii každodenne toľko ľudí, že bolo treba zorganizovať odvoz truhiel s nebohými do iných okresov vojenskými kamiónmi, lebo v danej oblasti už boli krematóriá kompletne vyťažené.
Ľudia sa nemohli od rodičov či starých rodičov odlúčiť, ani im vystrojiť pohreb či poslať aspoň kvety.
Zdravotníci sú so silami na konci
Ľudia viac ako inokedy potrebujú pomoc a podporu psychológov. Vzhľadom k týmto neobvyklým okolnostiam nedokážu smútok spracovať.
Novozámčanka v Taliansku: Aké boli prvé týždne s koronavírusom Čítajte Jedná sa nielen o rodinných príslušníkov, ktorých pandémia obrala o blízkych, ale aj o lekárov, zdravotné sestry a ošetrovateľov. Nikto zo zdravotníkov nebol pripravený na takýto nápor. Sú fyzicky a emotívne celkom na dne.
Keďže rodinní príslušníci hospitalizovaných nemajú prístup do nemocnice, zdravotníci sú jedinou ľudskou realitou pre ťažko chorých a umierajúcich pacientov.
Spoza rúšok a ochranných okuliarov sa však k pacientom dostáva len výraz očí a tón hlasu. Personál ich nemôže utešiť úsmevom alebo vľúdnym výrazom tváre.
