Prinášame vám dokončenie kapitoly o katastrofách v histórii Nových Zámkov z pera miestneho historika Sándora Strbu. Text pôvodne vyšiel v jeho publikácii Nové Zámky II. (Od zbúranie hradu po koniec II. svetovej vojny) 1724 – 1945.
Sochu Sedembolestnej Panny Márie Šaštínskej s Ježišom v náručí každoročne navštívili tisíce pútnikov. Pietne dielo dala ešte v roku 1564 vyhotoviť Angéla Bakics, manželka vicepalatína grófa Imreho Czobora.
Urobila tak z vďaky za to, že jej muž sa polepšil a mohli spolu začať nový, šťastný manželský život. Išlo o prvý zázrak v Šaštíne, na mieste ktorého dali Czoborovci postaviť kaplnku.
Medzi ľuďmi sa rýchlo roznieslo, že podaktorí z tých, ktorí navštívili toto miesto, sa zázračne uzdravili. Vďaka mníšskemu rádu pavlínov bol v roku 1764, pri príležitosti 200. výročia existencie pietnej sochy, posvätený barokový kostol.
Zázračnú sochu umiestnili na hlavnom oltári, zatiaľ čo svätý obraz Sedembolestnej Panny Márie uložili v trojhrannej kaplnke.
Prvý raz putovali po požiari
A teraz niekoľko slov o púťach Novozámčanov do Šaštína. V roku 1810 vyčíňal po celom meste obrovský požiar.
Ľudia hľadali útechu u Boha. Kňaz Anton Bernolák v mene obyvateľov mesta zložil prísľub a usporiadal púť do Šaštína.
Novozámocké katastrofy Čítajte Od roku 1811 každoročne, vždy v pondelok po prvej májovej nedeli, pútnici sa zúčastnili na rannej svätej omši, potom sa pod vedením jedného z kaplánov so spevom vydali z Hlavného námestia k soche Panny Márie Šaštínskej na Nitrianskej ceste. (Šaštínska pietna socha sa pôvodne nachádzala na dome Kappelovcov na Hlavnom námestí, ale po zbúraní domu sa dostala na Nitriansku cestu.)
Na pamätnej tabuli je nasledujúci text:
NA POČESŤ Sedembolestnej PANNY MÁRIE, obnoviac svätý prísľub našich PREDKOV, vo svätom roku 1900 dali postaviť, SEDEMBOLESTNÁ BOŽIA MATKA! K. É.“
Z tých, ktorí ostali doma, mal každý jedno želanie. „Brat môj, sestra moja, modli sa aj za mňa,“ hovorievali tým, čo odchádzali do Šaštína. Brávali si so sebou varenú šunku, slaninu, chlieb, tvarohový koláč, makový závin.
Na cestu sa vydalo dvanásť až pätnásť kočov ťahaných koňmi, s bočnými tyčami, prikrytými plachtou, na sedem dní viezli aj šesť vriec ovsa pre kone.
Sedliacke vozy boli naložené potravinami a potrebným oblečením. Starší ľudia alebo tí, ktorých po ceste zmohla únava, sa mohli ukryť pod plachtu voza a oddýchnuť si.
