Článok pokračuje pod video reklamou
„Som vyslovene chlapčenský a technický typ,“ vraví pani Darina Fraštacká, rodáčka z Jasovej v Novozámockom okrese. V detstve sa hrávala s autami a nevedela sa už dočkať osemnástky, kedy si konečne bude môcť urobiť vodičský preukaz.
V mladosti prešla niekoľkými profesiami - upratovačka, skladníčka, dlhé roky pracovala v domove dôchodcov. V tom čase ešte netušila, že kamión, ktorý bol jej dávnym snom, bude v zrelom veku šoférovať.
Mami, neblázni!
„Urob si vodičák na kamión, - nahovoril ma pred desiatimi rokmi priateľ Zoli. „Bol šoférom autobusu, neskôr kamionistom. Chcela som ísť pracovať do firmy neďaleko Bratislavy, v ktorej jazdil, ale tá sa onedlho rozpadla.
Začínala som teda brigádnicky v jednej nitrianskej dopravnej spoločnosti. V súčasnej firme v Nitre - Horných Krškanoch som dva a pol roka, Zoli už šesť rokov,“ prezrádza žena, ktorá vďačí svojmu zamestnávateľovi za to, že jej umožnil jazdiť vo dvojici.
Spočiatku na Mercedese s poloautomatickou prevodovkou, ten však po troch mesiacoch vymenili za novučičkú 17-metrovú a 24-tonovú červenú Scaniu s automatickou prevodovkou.
Ako reagovali na jedinú kolegyňu vo firme muži? Nemali predsudky? „Práve naopak. Obdivovali ma, dávali mi rady, prekypovali ochotou pomôcť. Len jeden z nich mal poznámku: Ukážte mi tú kamionistku, lebo niečo také som ešte nevidel,“ smeje sa Darina. „Keď sa môj syn dozvedel, že po päťdesiatke idem jazdiť na kamióne, reagoval slovami: Mami, neblázni!“
Švédsko, Nemecko, Francúzsko, Holandsko, Španielsko, Belgicko, Švajčiarsko, Rakúsko, Poľsko, Česká republika... Darina Fraštacká má doteraz spolu s partnerom najazdených viac ako 330 000 kilometrov.
Prvá jej cesta viedla do Nemecka. Strach vraj nemala. Spomína, ako ju za česko-nemeckými hranicami prekvapil sneh a silný vietor. Ale zvládla to. Rovnako aj nočnú jazdu po diaľnici D1, ktorú práve opravovali.
Takmer spadli do jazera
Na dlhej ceste sa so Zoltánom po štyri a pol hodinách striedajú za volantom, na kratšej ceste po troch hodinách. Každý z nich môže najazdiť denne maximálne deväť hodín. Mikrospánok im vraj nehrozí, zatiaľ sa, našťastie, nedostali do kritickej situácie.
Kabína červenej Scanie sa pre nich stáva druhým domovom niekedy na dva týždne, inokedy iba na dva dni. Kamión je vybavený chladničkou a dvoma posteľami, z domu si nosia varič, televízor a satelit. Sprchujú sa na benzínkach alebo vo firmách, pre ktoré vozia tovar.
Zo Slovenska do Švédska sú to najčastejšie panely, odtiaľ zasa do Nemecka železo, drevo, papier, z Nemecka domov autosúčiastky. Zo Zlatých Moraviec do Európy putujú elektromotory a do Košíc zasa tehly, odtiaľ naspäť železo. Z Dusla Šaľa vozia k našim západným susedom umelé hnojivá, z Novej Bane do Francúzska, Nemecka i Českej republiky sklenenú vatu.
V obľúbenom Švédsku. (zdroj: Archív DF)Nakladanie a vykladanie tovaru je pre ženu dosť náročné. „Našťastie mám posilu,“ pozrie kamionistka na Zoliho a spomenie, ako spolu tlačili 1200-kilové palety.
Darina nikdy nezabudne na to, ako ju raz vo Francúzsku nepustili do firmy, dokonca ani na vrátnicu. Podľa firemných predpisov totiž iba jeden z dvojice kamionistov môže vykladať tovar. A tak tri hodiny sedela na ceste a čakala, kým Zoltán dokončí prácu. Väčšinou čaká svojho kolegu vo firmách na vrátnici.
O dobrodružstvo na cestách nie je nikdy núdza. Keď vo Švédsku prechádzali cez kilometrový most ponad jazero, fúkal taký silný vietor, že sa báli, že do jazera spadnú. Keď zasa išli trajektom z Poľska do Švédska, obrovské vlny na mori ich hádzali ostošesť.
Losia rodinka
Na ženu za volantom kamiónu ľudia zväčša reagujú pozitívne. „Rada spomínam na to, ako sme v Poľsku čakali na semafore. Keď vedľa nás zastal autobus so zájazdom, videla som, ako sprievodkyňa povedala niečo cestujúcim do mikrofónu a vtom sa na mňa všetci pozreli a zamávali mi,“ hovorí Darina Fraštacká a dodáva, že na trúbenie i úsmevy vodičov si už dávno zvykla.
Kamionistke z Levíc sa najlepšie jazdí vo Švédsku, kde nie sú na diaľniciach policajti, ale je tam kamerový systém. Najkvalitnejšie cesty sú vraj v Nemecku, často ich však opravujú. Dopravné nehody a kolóny na tamojších diaľniciach nie sú zriedkavosťou. Poliaci zasa vo veľkom budujú diaľnice a na parkoviskách majú čisté toalety, čo sa však o Nemcoch nedá povedať.
„Šoférovať kamión je pre mňa adrenalín, sloboda, voľnosť. A má to jednu veľkú výhodu, že vidím svet,“ priznáva. Najkrajším zážitkom bol pre ňu i jej priateľa pohľad na trojčlennú losiu rodinku vo švédskom meste Lulea, deväťsto kilometrov severne od Štokholmu.
„Keď sme nadránom cez túto oblasť prechádzali, zrazu sme zbadali samca, samicu a mláďa. Vychutnávali sme si ten pohľad, až kým sa nám rodinka paroháčov nestratila z dohľadu. Žiaľ, nemáme ani jednu fotografiu, lebo sme boli natoľko uchvátení, že sme zabudli vytiahnuť fotoaparát,“ dodala pani Darina.
