Populárna novozámocká „dvadsaťšestka“ už ľadové plochy našich štadiónov v Tipsportlige ďalej brázdiť nebude. Dlhoročný kapitán zeleno-bielych sa rozhodol zavesiť korčule aj hokejku na klinec. Počas rozlúčkového ceremoniálu sa mu veru tisli do očí aj slzy, v hlave si premietal film o svojej sedemnásťročnej bohatej kariére. Nie je každodennou záležitosťou, aby sa chlapcovi z okolia Nových Zámkov podarilo v športe, akým je ľadový hokej dosiahnuť to, čo dokázal tridsaťpäťročný rodák z Palárikova.
Ako si sa vlastne k hokeju dostal, spomínaš si na svoje prvé kroky na korčuliach ?
V našej rodine nikto nehral hokej a ani nemal k nemu až tak blízko. Z rozprávania rodičov viem, že hokejku som držal v rukách odjakživa. Svoje prvé kroky na korčuliach som urobil ako prváčik na novozámockom zimnom štadióne. Začal som chodiť do prípravky.
Tréningy sme mávali väčšinou počas víkendu v skorých ranných hodinách, ale napriek tomu som sa na ne vždy veľmi tešil. Mojim prvým trénerom bol Dušan Halmeš, ktorému môžem ďakovať za vynikajúce základy. Mládežnícke kategórie do skončenia základnej školy v roku 1989 som absolvoval v Nových Zámkoch.
Potom prišlo Tvoje prvé vážnejšie rozhodovanie sa v živote. Kam na strednú školu a kde pokračovať v tom živote hokejovom ?
Vybral som si Strednú školu stavebnú v Bratislave a prihlásil sa o mňa Slovan. V hlavnom meste som strávil svoje dorastenecké roky a s “belasými“ som získal aj titul v tejto vekovej kategórii. Okúsil som mládežnícke reprezentačné tímy a na prelome tisícročí som sa dostal na MS U18 do Švajčiarska. Dá sa povedať, že to bol môj prvý krok do tzv. „veľkého hokeja“
Prechod k dospelým nebýva u väčšiny hráčov jednoduchý. Ako to bolo v Tvojom prípade ?
O moje služby prejavil záujem český extraligový celok zo Vsetína, v ktorom som strávil sedem krásnych rokov. Za „valachov“ som odohral vyše 250 zápasov v najvyššej českej súťaži.Bol som draftovaný klubom z kanadsko-americkej NHL Buffalo Sabres, čo je dozaista veľmi dôležitým medzníkom v živote každého hokejistu, aj keď najlepšiu ligu na svete nikdy neokúsi, ako to bolo aj v mojom prípade. Počas rokov vo Vsetíne som sa stihol aj oženiť a založiť si rodinu. S manželkou Gabrielou máme osemročného syna Romana.
Vsetínsky klub začal mať problémy, vypadol z ligy a prišiel aj o licenciu. Kam viedli Tvoje hokejové kroky potom ?
Vrátil som sa na Slovensko. Hral som za Zvolen aj Trenčín a po dvoch rokoch nasledovali krátke anabázy vo Francúzsku a Anglicku.
Eufória v novozámockom hokeji Ťa prilákala vrátiť sa domov a zahrať si za materinský klub. Ako si na to spomínaš ?
Bolo to v sezóne 2013/2014 a hrali sme vtedy nadnárodnú maďarsko – rumunsko – slovenskú ligu, ktorú sa nám podarilo v tej sezóne aj vyhrať. V Nových Zámkoch sa vtedy zišli veľmi kvalitní hokejisti ako Marek Uram, Erik Weissmann, či Pavel Kowalczyk, avšak i tak nebolo pôsobenie v tejto súťaži pre nás jednoduché. V maďarských a rumunských kluboch hrali takisto veľmi kvalitní hráči aj zo Slovenska, takže víťazstvo v tejto súťaži malo aj pre nás skúsených hráčov svoju hodnotu.Na jeden z finálových zápasov proti Brašovu sa novozámocký „zimák“ zaplnil do posledného miestečka a hrať pred takou kulisou doma bolo pre mňa niečo nepredstaviteľné.
Klub však chcel pôsobiť na domácom poli a mal veľmi smelé ambície hrať najvyššiu slovenskú súťaž. V nasledujúcej sezóne sme hrali dve súťaže naraz a to našu II. ligu a MOL ligu. Víťazstvo v II. lige znamenalo pre nás postup do I. ligy, kým v MOL lige sme skončili druhí. Nasledovala sezóna 2015/2016, v ktorej sme všetko podriadili postupu do Tipsportligy a vyšlo to. Nikdy by som si nebol pomyslel, že si našu najvyššiu súťaž zahrám v Nových Zámkoch.
Po necelých dvoch sezónach s Novými Zámkami v Tipsportlige si sa rozhodol v 35 rokoch nečakane ukončiť svoju bohatú kariéru. Prečo ?
Musím povedať, že som sa rozhodoval už nejakú tú dobu. Za posledný rok som mal dve vážne zranenia nohy, bola tam zlomenina a absolvoval som aj jednu operáciu. Skutočný dôvod tohto môjho radikálneho rozhodnutia však nebol v tom.
V poslednom čase moja pozícia v mužstve slabla a stala sa pre mňa až nedôstojnou. Hokej mi už nespôsoboval takú radosť ako predtým. Bol to pre mňa veľký tlak, ktorý vplýval aj na moju rodinu, čo som si jednoducho dovoliť nemohol. Preto som sa rozhodol svoju kariéru ukončiť.
Ak sa ohliadneš za svojou už skončenou kariérou, čo Ti hokej dal a naopak vzal ?
Ukázal mi cestu, ktorou sa môžem vydať a byť v živote úspešný. Samozrejme som k tomu musel mať určité predpoklady. S hokejom som zažil veľa krásnych chvíľ, stretol som sa s mnohými zaujímavými ľuďmi, videl kus sveta. Na druhej strane som zažil aj ťažké obdobia, ale to je v živote športovca normálnym javom.
Začiatky sa bez obetovania rodičov ťažko dajú zvládnuť. Vďačím im za veľa a neskôr aj manželke. V spomínaných ťažkých chvíľach potrebujete mať za sebou rodinu, ľudí blízkych, na ktorých sa môžete spoľahnúť.
Mladý hráč vidí iba hokej , čím je však starší, jeho hierarchia hodnôt sa mení. Čoraz viac sa dostáva do popredia rodina. Práve tej by som chcel venovať teraz už oveľa viac času. Ako hokejista môžem povedať, že môj osemročný syn má určité predpoklady, ale na hokej má svojský pohľad, takže sa teším už na chvíle strávené s ním. Bude ich určite viac ako tomu bolo doteraz.
Ako ďalej, čomu sa budeš po skončení kariéry venovať ?
Chcel by som pri hokeji zostať. Je to ešte veľmi čerstvé, ale v štádiu riešenia je pozícia v klube, z ktorej by som mohol rozdávať svoje skúsenosti mladším hráčom, či už v mládežníckych kategóriách, alebo aj u dospelých.
S mládežou v HC Nové Zámky pracuješ už dlhšie. Aké majú v súčasnosti mladí chlapci možnosti presadiť sa v hokeji a čo by si im odkázal ?
Za mojich čias, keď som prechádzal k dospelým, bola konkurencia veľká, kvalitných hokejistov bolo neúrekom. Dnes je však situácia úplne iná, chýbajú tkzv. prirodzené talenty. Chlapcom chýba ochota podriadiť všetko hokeju. Je pravdou, že voľakedy nebolo zďaleka toľko možností pre mladého človeka presadiť sa, ako tomu je dnes. Šport bol jednou z tých dominantných.
Dnešným mladým adeptom hokeja by som odkázal, aby sa nezaoberali myšlienkou, čo by mohli v hokeji resp. hokejom dosiahnuť. Nech majú svoj šport radi bez ohľadu na to akú súťaž a za aký klub hrajú, kto je ich trénerom. Nech každý deň pracujú tvrdo na sebe a tak môžu v ich živote prísť veci, o ktorých ani len nesnívali.
