NOVÉ ZÁMKY. Množstvo milovníkov poézie oslovilo stre-tnutie s tvorbou Marty Zamoyskej (Šimo-Svrčekovej), ktoré sa konalo v Knižnici Antona Bernoláka. Pripravili ho Nitriansky samosprávny kraj, knižnica, Literárny klub Generácie a Regionálne osvetové stredisko.
Slávnostnú atmosféru stre-tnutia s poetkou umocnil kultúrny program, v ktorom s pásmom židovských piesní vystúpil barytonista Ervín Schönhauser v sprievode ako-rdeónu (Soňa Radulová) a kontrabasu (Juraj Kalász). Básne autorky recitovali členovia LK Generácie, na klavíri hrala Mária Mojzešová Braunová.
Večery pri fontáne
Poetka Marta Šimo-Svrčeková je riaditeľkou Regionálneho osvetového strediska. Priezvisko Zamoyská si zvolila ako umelecké meno. Narodila sa v Nitre a hoci je od roku 1979 Novozámčankou, naďalej má veľmi blízko k rodnému mestu, kde sa prežila detstvo i časť mladosti.
Už od mala jej bola blízka poézia. Po vyštudovaní filozofie umenia nemala hneď vydláždenú cestu do umeleckého sveta, trochu jej – ako sama hovorí – pomohla náhoda.
Po štúdiách začínala ako poštárka v Nitre. Poštu nosila aj do Nitrianskej galérie. Pri jednej príležitosti, kým vtedajší riaditeľ galérie Štefan Valent preberal poštu, ona sa obzerala okolo seba. Zrak jej utkvel na jednom obraze, ktorý pochválila. Bolo to dielo, ktoré išlo na medzinárodnú výstavu do Káhiry. Riaditeľ galérie spozornel a spýtal sa: Vy tomu rozumiete? Áno, teraz som skončila štúdium na fakulte, odpovedala Šimo-Svrčeková.
Riaditeľ galérie jej navrhol, aby na druhý deň priniesla nejaké svoje kresby. Prijal ju do zamestnania a pre ňu sa začala nová etapa jej života. Spoznávala nielen prácu v galérii, ale tu začala aj so svojou poetickou tvorbou. Zúčastňovala aj literárnych Večerov pri fontáne, kde sa pod vedením Evy Ruthovej literárne ďalej rozvíjala.
„Pri tej fontáne bola taká láska, sloboda, taký mier, také pozoruhodné šťastie medzi nami...“ vyznala autorka svoje pocity zo stretnutí s poéziou v Nitre.
Keď začala písať, na bolesť zabudla
Svoje básne písala do zošitov v sklade galérie. Schovávala ich pred očami spolupracovníkov: „Veď sa to nesmie, písať v pracovnom čase. Vždy, keď ma niečo bolelo, začala som písať báseň. A na bolesť som zabudla.“
Jej básne sú dialógom s Bohom – vyspovedanie sa zo svojich lások, vášní, plačov... Vlastne zo všetkého, čo život prináša. Vo svojej tvorbe vyjavuje, že žena sa môže oprieť o silu ducha muža.
Ako autorka hovorí, poézia pre ňu znamená vstup do širokého časopriestoru myšlienkového a citového sveta, do sveta úvah, kde ju zaujali dve roviny našej existencie – život a smrť.
