Tentokrát sa opäť vybrala do sveta za veľkým futbalom, keď jej cieľom bolo hlavné mesto Nemecka Berlín, kde si vychutnala zápas bundesligy medzi domácou Hertou a Inglostadtom. O svoje zážitky sa aj teraz s nami podelila: Dnes už nie je neobvyklé cestovať za športovým zážitkom stovky kilometrov a zažiť naživo neopakovateľnú atmosféru.
Víkendový pobyt v Berlíne sme sa rozhodli spestriť návštevou bundesligového zápasu Hertha Berlin–FC Ingolstadt 04 na slávnom berlínskom Olympiastadione. Viac ako samotný futbal nás zaujímala atmosféra zápasu, ktorú nesprostredkuje žiadny televízny prenos. Žiadna TV neukáže príchod fanúšikov na štadión, ich predzápasové chorály a “choreo“ počas zápasu. Keď 33 525 divákov zaspievalo oficiálnu hymnu domáceho mužstva, každý človek musel mať zimomriavky. Je to známa pieseň Roda Stewarta I am sailing s nemeckým textom.
Už pred úvodným hvizdom rozhodcu sa moderátori snažili vytvoriť príjemnú atmosféru. Sedeli sme v sektore pre rodiny s deťmi a vedľa bol sektor berlínskych skalných tzv. „Ostkurve“. Boli hluční ale slušní, bez akýchkoľvek prejavov vulgarizmu alebo nevraživosti . Bolo vidieť i počuť, že za svoj klub by dali všetko. Prekvapilo nás, že v rodinnom sektore bolo veľa rodín s malými deťmi ešte predškolského veku.
Pri predstavovaní hráčov veľký potlesk zožal aj slovenský reprezentant Peter Pekarík, ktorý je tu veľmi obľúbený. Berlínske mužstvo sa ujalo vedenia hneď v prvej minúte a stav 1:0 vydržal až do konca zápasu. V prvom polčase sa hralo najmä na polovici Ingolstadtu, ale v druhej polovici mali obe mužstvá niekoľko šancí na zmenu skóre, nepremenili však viac vyložených šancí a neskôr zo záznamu som videla ako si manažér domácich Pál Dárdai vydýchol, že všetky body zostali v hlavnom meste.
Odchod zo štadióna bol aj napriek množstvu divákov plynulý a rýchly, objekt sa nachádza na konečnej zastávke metra. Berlínsky Olympiastadion je ešte z roku 1936, kostra štadióna je pôvodná, prestavané sú samozrejme tribúny a dodatočne bol úplne celý zastrešený, takže by nám nebol vadil ani prípadný dážď. Kapacita je vyše 74 000 divákov, všetky miesta sú na sedenie, je to veľkolepý päťhviezdičkový štadión, kde v roku 2006 oslavovalo Taliansko titul majstra sveta. Okrem futbalu sa tu konajú aj atletické preteky, množstvo koncertov a iných podujatí.
I keď na zápase bolo „len“ vyše 33 000 divákov, opticky pôsobil ako takmer plný, aj cena lístkov bola prijateľná– 27 EUR. Tie peniaze stáli za ten nezabudnuteľný zážitok, ktorý sa nepodarí zažiť každý deň. Človek to všetko vníma úplne inak ako pred televíznou obrazovkou a aj tu si môže dať svoje obľúbené pivo alebo kávu, ktorú ponúkali medzi divákmi predavači počas celého zápasu a pre deti, budúcich skalných, dokonca horúce kakao. Všade boli ochotní stewardi, ktorí nás usmernili alebo nám poradili, keď sme sa na čokoľvek spýtali. Takto vyzerá futbalová kultúra v hlavnom meste Nemecka.
Pohľad do sektora skalných fanúšikov berlínskej Herty počas zápasu. (zdroj: autor)
Autor: Eva Osvaldová
