RADAVA. Marián Vozárik pracuje ako revízny technik Železníc Slovenskej republiky. Vo svojej obci je poslancom zastupiteľstva a bývalým aktívnym futbalistom. Po ukončení futbalovej kariéry sa začal venovať horám a turistike a preliezol toho už skutočne veľa.
Minulý rok zviditeľnil Radavu na najvyššom vrchole strednej Európy, Mont Blancu , ktorý leží na hranici Francúzska a Talianska. Tento rok sa vďaka nemu dostal kúsok z Radavy rovno na iránsku sopku.
Vlajka Radavy v Iráne
V septembri zaviala vlajka Radavy na najvyššom bode Iránu a celého Blízkeho východu. Ocitla sa rovno sa sopke Damavand, s parádnou výškou až 5671 metrov. Zaslúžil sa o to občan Radavy Marián Vozárik. Zájazdu sa zúčastnil spolu s ďalšími štyrmi Slovákmi.
„Leteli sme na linke Viedeň – Istanbul – Teherán, pretože priama linka do Teheránu letí menej často. Je dosť drahá a táto verzia bola lacnejšia,“ hovorí. Letecká trasa viedla tesne pri hranici Sýrie, kúsok od Islamského štátu a taktiež vedľa Iraku. Všetko krajiny, kde sa aj v súčasnosti bojuje.
V Teheráne si ich poriadne preklepli
Po prílete do Teheránu bolo treba vybaviť víza, keďže Irán má s krajinami Európskej únie vízovú povinnosť. Po prílete do Teheránu požiadali o vydanie víz. „Podmienkou vydania turistického víza bolo vyplnenie rôznych tlačív, údajov načo sme prišli, kam ideme a kde máme zabezpečený nocľah.“ Dokonca si ich hotel preverovali telefonicky.
Irán má veľké množstvo hôr a pohorí. Nachádza sa tu až 400 vrcholov s výškou nad 4000 metrov. „Väčšina vrchov je prakticky nedostupná, keďže tu neexistujú žiadne mapy, chodníky a ani žiadne turistické značenie,“ hovorí Vozárik. Krajina, a najmä pohorie Alborz, je značne vyprahnuté, nie je tu prístup k vode. Pohorie má podľa jeho slov preto aj prezývku – suché pohorie.
Doliny sú veľmi hlboké. Nie sú tam žiadne turistické chaty, a tak sa k vrcholom prakticky dostať nedá.
Dostupné sú však najatraktívnejšie vrcholy. Jedným z nich je aj Damavand. Je jeden z mála päťtisícových vrcholov, ktorý za určitých okolností možno zdolať bez horolezeckého výstroja i veľkých horolezeckých skúseností.
„Jeho obtiažnosť by som prirovnal k tatranskému Slavkovskému štítu alebo Kriváňu,“ hovorí, že ide o technicky jednoduchý chodecký terén, problémom je len prevýšenie a vysoká nadmorská výška. Zdolať by ho mal vraj každý trénovaný človek s dobrou kondíciou a dostatočnou aklimatizáciou. Ide o jediný vrchol v Iráne, ktorý presahuje 5000 metrov.
Damavand na bankovke
Damavand vraj pozná každý obyvateľ Iránu. Je na bankovke s hodnotou 10 000 rialov. Nachádza sa v pohorí Alborz v provincii Mahandaráz asi 60 kilometrov vzdušnou čiarou od Teheránu a ďalších 70 kilometrov od Kaspického mora.
Ide o sopku, presnejšie sopku v poslednej fáze pred vyhasnutím. „Na vrchole sa nachádza kráter s priemerom asi 300 metrov, v okolí ktorého sa neustále nachádza silná koncentrácia výparov oxidu siričitého,“ hovorí Vozárik o sopke. Z toho dôvodu je vraj dobré zdržiavať sa na vrchole minimálnu dobu a pri dýchaní je lepšie mať ústa prekryté šatkou. V okolí vrcholu sa nachádza aj viacero minerálnych prameňov. A tak ako v okolí všetkých sopiek, aj tu sa často vyskytujú malé zemetrasenia.
Samotný výstup
Po prvej noci v hoteli v Teheráne sa hneď ráno presunuli taxíkom do dedinky Polur, ktorá leží asi 60 kilometrov od Teheránu. „Začína sa tam národný park a sídli tu Iran Mountaneering Federation – čo je niečo medzi iránskym horolezeckým klubom a horskou záchrannou službou.“ Tu si museli vybaviť povolenie na výstup na Damavand.
„Povolenie sme si, samozrejme, museli zakúpiť, o čom nám vystavili riadny doklad, vhodný na zarámovanie. Cena bola za bagateľ – 50 dolárov na hlavu,“ vysvetľuje. Zaujímavosťou je, že toto povolenie platia len zahraniční hostia, pre domácich turistov neplatí. Z Poluru si najali džíp, ktorý ich vyviezol do základného tábora Saheb al Zaman Mosque vo výške 3020 metrov. V základnom tábore mali stráviť niekoľko dní a odtiaľ podnikať aklimatizačné túry.
Tábor bol dosť plný, preto ich ubytovali v mešite, ktorá bola súčasťou tábora. Mešitu predelili zeleným plátnom a vyčlenili im jednu tretinu. V ostávajúcich dvoch tretinách prebiehali v stanovených časoch modlitby. „Ráno sme vstávali s príchodom prvých modliacich, keďže ich modlitby boli dosť hlasné.“ Po aklimatizačnej túre si nasledujúci deň zbalili kompletný výstroj a začali vystupovať na chatu Bargah Shelter. V základnom tábore, okrem poskytovania ubytovania, chovali aj kone, ktoré záujemcom vynášali ťažkú batožinu na hornú chatu. „Samozrejme, túto službu, ktorá stojí niekoľko desiatok eur, sme využili.“
Deň D
Po raňajkách vyrazili. Tesne po poludní prichádzajú na chatu Bargah Shelter, kde ochutnali polievku, ktorá sa náramne podobala na našu kapustovú. „K tomu sme si dali jednu plechovku nealkoholického piva, iné sa tu, samozrejme, kúpiť nedá.“
Posilnení a oddýchnutí vyrážajú v nasledujúci deň za svetla čeloviek na vrchol sopky.„S narastajúcou výškou sa riadne ochladilo a začal fúkať nepríjemný vietor. Vo výške okolo 5000 metrov začínal snežný poprašok,“ spomína. Na vrchole bolo chladnejšie a vietor dosahoval až 50 kilometrov za hodinu. „Vrcholový kráter mal priemer približne 300 metrov a nad ním sa vznášali výpary oxidu siričitého. Ústa sme si prekrývali šatkami,“ hovorí.
Na vrchole sa poobzerali, pofotili a nasledoval zostup dole, tou istou trasou. „Po príchode do základného tábora sme boli celkom slušne unavení, keďže výstup mal prevýšenie 1450 metrov a následný zostup až 2600 metrov. To všetko sme zvládli za jeden deň.“ Ich dobrodružstvo na horách sa končí.
Zháňali aj suveníry
Zvyšok zájazdu strávili v mestečku Reine, kde navštívili welness a posledné dva dni si nechali na hlavné mesto Teherán.
„Zháňal som nejaké suveníry a bol som rozhodnutý poslať domov známym pohľadnice rovno z Teheránu. Na moje prekvapenie tu pohľadnice, ako také nepoznali,“ vysvetľuje Marián Vozárik. Objavil len akési fotografie okolitých pamiatok, no v oveľa väčšom formáte ako naše bežné pohľadnice. Z pohľadníc teda nebolo nič. Nakoniec predsa. „S magnetkami to dopadlo podobne, no nakoniec som vo veľkom bazáre objavil jednu magnetku s nápisom Irán, takže tú som si doniesol domov.“
Originálny darček k narodeninám
Perzia je známa výrobou perzských kobercov, takže na radu sprievodkyne navštívili aj jednu z nespočetných predajní kobercov.
„Po krátkom zjednávaní, kde nás najprv ponúkli bylinkovým čajom, som si kúpil malý perzský koberec. Zjednal som cenu na 100 dolárov, pribalili mi aj atest originality,“ hovorí. Takýto koberec vraj tkajú aj celý rok. Podľa jeho slov sa koberec stal originálnym darčekom dcére k narodeninám.
Vystúpil už na tretiu sopku
Pikoškou je, že Damavand je už treťou sopkou, ktorú na Mariánovi Vozárikovi podarilo zdolať. Pred dvoma rokmi počas dovolenky v Taliansku na ostrove Ischia vystúpil na tamojšiu sopku Monte Epomeo, ktorá je vysoká 870 metrov. Výstup absolvoval spolu s jeho neterou, ktorá mala vtedy len osem rokov. V marci tohto roku zase spolu s manželkou a dcérou zdolali sopku Vezuv nad Neapolom. „Uvidíme či pribudne aj ďalšia,“ dodal na záver Marián Vozárik.
Môže vás zaujímať:
Vlajku Radavy vyniesol až na vrchol Mont Blancu
