NOVÉ ZÁMKY. „Čo je to?“ spýtal sa asi trojročný chlapec, keď si zo škatule plnej sladkostí vybral balíček gumených medvedíkov. Také niečo ešte v rukách nedržal. Jeho rodina na to nemá peniaze.
Nadšene a s úctivým úžasom sa prehrabával maškrtami v miniatúrnej kuchynke záhradného domčeka, kde žije s rodičmi a štyrmi súrodencami.
Darčeky im priviezla Mária Dunaiová z Nových Zámkov. O rodine v núdzi sa dozvedela na Facebooku. „Ich mama tam napísala, že by potrebovala paplóny a deky do kočíka. Vyhoreli a všetko je zadymené. Videla som, že pod jej príspevkom nie je žiadna reakcia a tak som sa rozhodla, že ich podporím,“ vysvetlila Novozámčanka, ktorá má pomoc ľuďom v krvi.
„Niečo vás ženie a cítite, že potrebujete pomáhať,“ pokrčila ramenami pri otázke, čo ju k pomoci ľuďom na okraji spoločnosti vedie. „Človek to má stále v podvedomí: že tá a tá rodina potrebuje pomoc, jeden chlapec nemá topánky, inde dievčatko spáva v komore. S tým žijete a stále rozmýšľate, ako by sa dalo pomôcť, koho by sa dalo osloviť, aby sa k pomoci pridal,“ dodala.
Pán Daniel a pani Mária
Vďaka tomuto nutkaniu už pomohla viacerým ľuďom z ulice. Už si ani nepamätá, koľko ich bolo. Niektorým vybavila ubytovanie, niekedy to však nevyšlo. Na jej chalupe v Radvani nad Dunajom preto býva pán Daniel, ktorý má už viac ako 75 rokov.
V obci žil už predtým, staral sa o záhony melónov. Keď bolo teplo, prespával na farme. Na zimu sa zvykol ubytovať v garsónke. „Mala kľúč ako do skrine,“ spomenula si Mária Dunaiová. „Všelikto tam chodil prespávať. Oslovili sme ho, či by mal záujem bývať u nás, aby sa tam netlačil s ôsmimi či deviatimi ďalšími. Samozrejme, že mal,“ pokračovala.
V tom čase s manželom prerábali zadnú časť chalupy, kde kedysi bývali maštale. Pánovi Danielovi tam spravili bývanie, kde žije už devätnásť rokov. Trápi ho zdravie, preto sme sa s ním pri našej návšteve nemohli stretnúť. „Pred dvomi rokmi nám ho dali domov už na zomretie,“ povedala Mária Dunaiová. Postavil sa však na nohy a síce na tom nie je najlepšie, stále žije.
Pred tromi rokmi sa do chalupy Dunaiovcov v Radvani nad Dunajom prisťahovala aj pani Mária. Pätnásť rokov predtým strávila v uliciach Nových Zámkov ako bezdomovkyňa. O strechu nad hlavou prišla po smrti rodičov, o ktorých sa starala viac ako dvanásť rokov. Zaberalo jej to všetok čas, inú prácu nemala.
Pani Mária dnes. (zdroj: (MP))Keď obaja rodičia zomreli, prišla o príjem aj obecný byt, v ktorom spolu s nimi žila. Dlhé roky potom spávala, kde sa dalo. Ohrievať sa chodila do kostola.
Nie je problém stať sa bezdomovcom
Začiatkom decembra pred tromi rokmi si ju z okna svojho bytu všimol manžel Márie Dunaiovej, ako si stelie na kartónoch pri garážach. Upozornil na ňu svoju ženu, ktorá jej v ten večer doniesla aspoň trochu teplého jedla a horúcu vodu v plastových fľašiach, aby sa zohriala. Neskôr jej našli provizórne bývanie v Nových Zámkoch.
Mária Dunaiová sa snažila od mesta získať aspoň 50 metrov štvorcových pozemku, na ktorý by mohli pre bezdomovkyňu postaviť domček. Neuspela, a tak jej pri chalupe v Radvani nad Dunajom zmontovali obytný kontajner, v ktorom dnes pani Mária žije. Chová králiky, sliepky a dva psy, cez leto pestuje rajčiny.
„Fajnovo tu je. Som veľmi spokojná. Za tých 15 rokov na ulici je to dobré,“ smeje sa dnes už bývalá bezdomovkyňa.
Ako sa počas mrazivých dní žije bezdomovcom? Čítajte Pani Mária aj pán Daniel majú na chalupe aj trvalý pobyt. „Keď som jej ho vybavila, mala obrovskú radosť. Pre ňu to znamená jej svet istoty,“ povedala spokojne Mária Dunaiová.
Spomenula si aj na dojímavú scénu pri vybavovali dôchodku pre svoju „nájomníčku“. Boli spolu na sociálnej poisťovni a pracovníčka sa spýtala, kam jej má posielať poštu. „Tak som jej povedala, pani Mária bude mať svoju adresu. Mali ste vidieť starú ženu, ako začala plakať. Ani si neuvedomujeme, aká veľká vec je mať adresu. Nie je problém stať sa bezdomovcom,“ zdôraznila Mária Dunaiová.
Na ulici skoro skončil aj Peter, spolužiak jej dcéry zo strednej školy. Bol z detského domova a keď dovŕšil osemnástku, musel ísť preč. Aj s pomocou rodiny, ktorá sa k nemu zrazu prihlásila, rýchlo prišiel o peniaze, čo dostal na štart v dospelom živote mimo inštitúcie.
Hrozilo mu, že sa z neho stane bezdomovec. Zasiahla však dcéra Márie Dunaiovej, ktorá presvedčila rodičov, aby Peter mohol na čas bývať u nich. „Pôvodne mal prísť len na obed, ale keď som videla cestovnú tašku, vedela som, že to bude ináč,“ spomínala si novozámocká pomocníčka ľuďom v núdzi.
Mladý muž napokon zostal štyri mesiace. Dunaiovcom sa podarilo nájsť mu prácu aj bývanie. Dnes Peter žije samostatne a zarába. Časť výplaty si zvykne ukladať u svojich dobrodincov, šetrí si na vodičský preukaz a auto. Mária Dunaiová ho chodieva kontrolovať ako mama. Podľa jej slov sa snaží v rýchlokurze dohnať v jeho výchove to, čoho sa mu v detskom domove nedostalo. Je hrdá, že sa dokázal postaviť na vlastné nohy.
Iné už majú napečené, ja ešte nie
Dcéra a najmä manžel Ondrej sú pre Máriu Dunaiovú veľkou oporou. „Keby som nemala tak úžasného muža, tak by som to robiť nemohla,“ povedala. „Keď sme zachraňovali pani Máriu, bol december. Deň pred Vianocami som bola nešťastná, že ju neviem nájsť. Manžel povedal: ,Keď ju nájdeš, nevadí mi, že je špinavá, smrdí. Doveď ju k štedrovečernému stolu, nech ťa vidím šťastnú.‘ Môjho muža milujem, ako sa len dá,“ dodala.
Pokoj, teplo a čisto: pre väčšinu z nás štandard, niektoré deti to však zažijú len v edukačnom kabinete Čítajte Mária Dunaiová priznáva, že pomoc pre toľkých ľudí ide na úkor rodiny. „Viete, koľko detí som už potešila a pre svoju dcéru ešte nemám nič? O manželovi ani nehovorím,“ povedala.
„Nie som anjel, som úplne obyčajná mama, ktorá žije aj bežnými problémami. Iné už majú napečené, ja ešte nie. Čas nebol ani na vypratie záclon. Ale to, ako sa aj dnes tie deti tešili, to stálo za to. Kašlem na jednu neopratú záclonu,“ dodala.
Okrem rodiny jej pomáhajú ľudia z občianskeho združenia Mapenzi, ktoré pracuje s ľuďmi zo sociálne slabšieho prostredia. „Človek potrebuje mať okolo seba partiu, lebo sám to nedokáže,“ povedala. „Z malých kvapôčok sa stáva more pomoci. Jeden sám nedosiahne nič. Ak veľa ľudí prispeje každý svojou kvapkou, vznikne obrovské more, ktoré už vidno,“ vysvetlila.
Konkrétny príklad ukázala Mária Dunaiová aj nám: kufor svojho auta mala plný sladkostí, ktoré pre deti zo sociálne slabších rodín vyzbierali fanúšikovia novozámockého hokejového klubu. „Tie maškrty by ma stáli celú výplatu. Ale tí fanúšikovia dali do škatule po dve-tri sladkosti a zrazu je toho veľa.“
Máriu Dunaiovú pomoc druhým napĺňa, nabíja ju energiou. Hovorí, že to tak je odjakživa. „Ako dieťa som asi bola trošku iná. Keď ostatné deti behali po vonku, ja som chodila do domova dôchodcov čítať dedkom a babkám knižky,“ povedala. „To ma bavilo, rozdávať radosť. Od detstva sa to so mnou ťahá. Rada pomáham,“ dodala.
Bojím sa, mami, čo tam bude?
Pomoc iným však Márii Dunaiovej pomáha aj vyrovnať sa so svojím veľkým žiaľom. „Robko sa mi síce biologicky nenarodil, ale rástol v mojom srdci. Prešli sme rôznymi problémami, trápeniami. Poznačilo ho, že videl zomierať svoju mamu,“ povedala o svojom synovi, ktorého mala od jeho šiestich rokov v pestúnskej starostlivosti.
„Nastúpil na zdravotnú školu. Mohol byť z neho masér, mal danosť v rukách. Vedel nájsť bod, kde bolo treba zatlačiť. Vtedy sa nám to celé rozsypalo,“ dodala so slzami v očiach.
Robko dostal rakovinu kože. „Keď sa to končilo, už nevidel, nemohol chodiť, nemal hmat. Ale počul a vedel rozprávať. Často mi hovoril - mami, chyť mi ruku, pohladkaj sa mojou rukou. Hladkáš sa? Mami, ľúbim ťa. Mami, ja som ti sľúbil, že sa o teba postarám, keď budeš stará, a ja nemôžem zomrieť,“ spomína na ťažké chvíle.
„Viete, vysvetľovať dieťaťu, že keď ťa Boh volá, choď, zbavujem ťa tvojho sľubu... to sú strašné momenty. Keď vám dieťa pred smrťou povie ,Bojím sa mami, čo tam bude, ako tam bude?‘ A potom nájdete niekde napísané, ako si predstavuje svoj pohreb a rozlúčkovú reč. To je ťažké len povedať, nie prežiť.“
Robkovi chýbal mesiac do sedemnástich narodenín, keď zomrel.
„Zrazu sa vám zmení život. A napriek tomu, že vám ešte jedno dieťa žije, máte manžela, dostanete pocit, že život nemá zmysel,“ povedala nešťastná matka. „Nie je nič ťažšie ako byť mamou anjela. To sa nedá opísať. Keď máte dieťa drogovo závislé, máte šancu mu pomôcť. Ale keď vám dieťa zomrie, nemáte žiadnu šancu.“
Mária Dunaiová pri skalke, ktorá je i pietnym miestom, kde leží urna s popolom jej syna. (zdroj: (MP))Pre Máriu Dunaiovú jej syn neprestal existovať, stále cíti jeho prítomnosť. „Odvtedy žijem minulosť pomiešanú s prítomnosťou. Niekde je to prepojené,“ povedala. „Iní rozmýšľajú, čo kúpia deťom. Ja rozmýšľam, čo kúpim dcére - a čo kúpim chlapcovi? Tak mu donesiem kvetinku, stromček alebo niečo podobné. Lebo mu už nemôžem kúpiť auto alebo rifle,“ povedala.
„Viete, čo by som dala za to, keby mi zajtra zobral auto, rozbil ho, prišiel a povedal ,Mami, spravil som ti škodu, rozbil som auto?‘ A ľudia riešia hlúpe roztrhané nohavice. Aj ja som ich riešila, ale, bohužiaľ, už nemám tú šancu,“ smutno sa usmiala.
Dať zo seba lásku von
„Láska sa dá vysielať až do neba, ale je toho veľa, čo potrebujem dať zo seba. Milujem svojho muža, dcéru, rodinu, ale keby som mala okolo seba sto detí, dokážem ich všetky pritúliť. Cítim potrebu urobiť niečo dobré, dať zo seba lásku von,“ povedala Mária Dunaiová o sile svojej motivácie robiť niečo pre druhých.
Odmieta, že by jej práca bola niečím ojedinelá. „Na dobro nie je ľudí nikdy dosť. Láska a dobro nemá dno ani strop,“ povedala.
Mária Dunaiová na Vianoce pripraví večeru aj pre pani Máriu, pána Daniela a niekoľko novozámockých rodín v núdzi. „Neuvedomujeme si, čo máme tým, že máme rodinu, výplatu, možnosť ísť si nakúpiť do obchodu. Aj keď nemáme veľa, ale máme toľko, že vieme prežiť. Je veľa ľudí, ktorí nemajú ani zďaleka toľko, čo my,“ odkázala.
Hocikto ju môže nájsť na Facebooku pod menom Maja Dunaiová Kvakavka a pripojiť sa k jej snahe pomáhať tým, čo to potrebujú.
